Yangyang a Kevin

Občas vás v živote zaskočia úplne náhodné veci. Vyberiete sa inou cestou ako obvykle, bez nejakého dôvodu zmeníte svoj bežný program a buď sa niečo neobvyklé stane alebo sa naopak niečomu zlému vyhnete. Tento príbeh je presne o zhode niekoľkých podobných náhod.
Pred tromi týždňami v nedeľu sme sa Ralphom dohodli, že pôjdeme do kostola. V jednej brožúrke sme našli adresu a čas omše. Bolo tam napísané 8.00, no nevedeli sme, či je to ráno alebo večer. Keďže sme to ráno prespali, povedali sme si, že je šanca stihnúť to večer a keď nie tak aspoň zistíme, kde to je a ako to vyzerá. Mali sme dosť času a tak sme išli autobusom. Ten nás nezaviedol až tak blízko a chcelo to asi ďalších 15 minút chôdze. Keď sme konečne našli bránu do nádvoria, kde bol spomínaný kostol, bola zatvorená. Celé to miesto vyzeralo, ako keby tam živá duša nezavítala už pekne dlho. Žiadne oznamy, nástenka, plagát, len kríž, pár nápisov v čínštine a na rôznych miestach 2 telefónne čísla. Neostávalo nám nič iné ako skúsiť zavolať. Čakali sme na druhej strane faru alebo kňaza osobne, ktorý nám bude schopný poskytnúť nejaké tie informácie. Oba hovory dopadli katastrofálne, teda skôr tragikomicky. Pri prvom pokuse po 5 minútovom hovore a Ralphovom zúfalom vysvetľovaní v čínštine a angličtine, že chceme vedieť, kedy je kostol otvorený vysvitlo, že to je telefónne číslo nejakého obchodu a „kostoly nepredávajú“. Druhý hovor dopadol podobne. Tam sme sa ani nevedeli dopátrať k spoločnému porozumeniu slova kostol. V mierne beznádejnej situácii sme sa rozhodli opýtať okoloidúcich ale samozrejme nikde nikoho. Prešlo okolo pár ľudí, ktorí nevyzerali veľmi komunikatívne a pomaly sme to chceli zabaliť. Zrazu sme si zahliadli okolo kráčajúcu mladú slečnu. Naše pokusy o komunikáciu v čínštine na túto tému doteraz zlyhávali a tak sa Ralph najprv prihovoril otázkou, či hovorí po anglicky. Ozvalo sa „Si, si“. (Fakt, že odpovedala po taliansky sme si uvedomili až neskôr, ale jej angličtina bola na čínske pomery fantastická.) Slečna nevedela, kde sa nachádza nejaký iný kostol a ani kedy je omša v tomto ale pôsobila milo a ochotne a tak sme ju aspoň poprosili, či by nemohla zavolať na informácie a opýtať sa za nás. S úsmevom sa tejto úlohy zhostila. Na informáciách samozrejme „štandardne“ nevedeli. V tom momente som mal sto chutí zavolať na fantastickú policajnú linku a opýtať sa ich ale zdravý rozum ma zachránil :-) Po neúspešnom telefonáte sa slečna predstavila ako Yangyang a dala nám svoje telefónne číslo s tým, že je miestna a keby sme mali nejaký problém, nech zavoláme. Problém sme síce nemali ale už ani čo robiť. Brány kostola boli zavreté a tak sme na seba s Ralphom žmurkli a po pár vetách sprevádzali Yangyang nakupovať do neďalekého obchodného domu. Mala už (chvalabohu) vytipované, čo chcela kúpiť, „odbornými očami“ sme jej to odobrili a bolo po nákupoch. Pravdupovediac, asi najrýchlejšie nakupovanie v histórii. Všetky ženy by sa od nej mohli učiť :-) Svetlo v obchode však ukázalo, že mladá slečna asi nebude až taká mladá. Môj typ bol 24, Ralphov 23. Polichotene sa usmiala, no svoj vek zatiaľ neprezradila. Bolo ešte iba 9 hodín a bola by škoda sa rozísť tak skoro a preto sme sa akosi spoločne uzniesli na pokračovaní v nejakej kaviarni. Pretože sa Yangyang toho večera rozhodla ísť pešo a nemala so sebou auto, navrhla použiť bratove. Stále v šoku z celej situácie sme ju nasledovali na parkovisko. Hľadalo sa modré BMW. (Predpokladal som, že má extra kľúče alebo ich schovávajú na nejakom dobrom mieste.) Prešli sme celé podzemné parkovisko stále si s Ralphom vymieňajúc pohľady a čudujúc sa nad absurdnosťou celej situácie, no auto sme ale nenašli. Yangyang zavolala bratovi, prehodila s ním pár slov a keď dohovorila, skonštatovala, že je „hlúpy“ pretože ho zaparkoval niekde inde, ale nemáme sa čoho obávať, že nás vyzdvihne pred neďalekým hotelom, kde má kanceláriu. Nová modrá sedmička o chvíľku prišla a vystúpil z nej 26 ročný brat Kevin. Keď si nás dvoch všimol predstavil sa a s úsmevom a silným britským prízvukom poznamenal: „Zvyčajne, keď si idem kúpiť nové džínsy, vraciam sa s taškou. Ako to tá moja sestra robí, že k džínsom dostane aj dvoch chlapcov?“ V rozpakoch sme nastúpili do auta a opäť si vymenili stále nechápavé pohľady. Pred necelou hodinou sme hľadali kostol a teraz sme sedeli v luxusnej limuzíne na ceste na kávu s dvomi Číňanmi, ktorých sme práve stretli. Obišli sme skoro celé jazero a dorazili pred jeden podnik. Kevin vraj počul o príjemnom a tichom prostredí tohto klubu. Zhodou okolností som mal tú česť noc predtým a vedel som, že to miesto je všetko len nie tiché a vhodné na konverzáciu a tak som radšej navrhol Jazz Bar, v ktorom som bol týždeň predtým s Joeom. Bez problémov sme sa doviezli a zaparkovali kúsok od JZ. Mali voľné len miesta na prvom poschodí priamo nad kapelou. Nemali sme na výber a usadili sme sa tam. Ako tak rozhovor pokračoval vysvitlo, že obaja absolvovali svoje magisterské štúdium v Británii, ich mladšia sestra je momentálne tiež v Škótsku a dokončuje školu. Yangyang študovala čínsku a britskú literatúru, Kevin naopak urbanistické plánovanie a obchod. Fakt, že má niekto v Číne 3 deti je neobvyklý ale ak ich aj všetky tri pošle študovať do zahraničia ... už bolo isté, že nemáme dočinenia s priemernými Číňanmi no tak či tak sa z nich vykľuli veľmi príjemní ľudia s veľkým rozhľadom a obľubou v cestovaní. Ako sme si tak vymieňali základné informácie a rozprávali o našich plánoch cestovať po Číne a medzi iným o ceste do Tibetu, Yangyang nám porozprávala svoje zážitky z návštevy Tibetu pred desiatimi rokmi. Tu už matematika začínala trochu zlyhávať. Pred desiatimi rokmi mala mať podľa všetkého tak 14. Opäť sa otázka vrátila k jej veku a tento krát už prezradila, že je trochu staršia (30). Asi sme naše prekvapenie neskryli veľmi úspešne a priam sme na ňu neveriacky zízali, naozaj v tom prítmí pôsobila tak na 24 :-) Strávili sme s nimi dokopy asi 2 hodiny, pozvali sme ich na našu medzinárodnú večeru v Japonskej reštaurácii a keďže v pondelok mala začať škola, usúdili sme, že je najvyšší čas ísť domov a rozišli sme sa. Až cestou domov sme si naozaj uvedomili náhodnosť a tak trochu absurdnosť celej situácie. Mohli sme natrafiť na pomoc skôr, Yangyang mohla ísť autom, či po druhej strane ulice, alebo sme mohli vstať ráno (aj keď to už je asi nepravdepodobné :-) No vyšlo to tak ako to vyšlo a nijak inak :-)
Odvtedy sa Yangyang a sem tam aj Kevin stali pravidelnými účastníkmi našich väčších akcií. Yangyang nás zoznamuje s mestom a my jej poskytujeme západnú spoločnosť bez predsudkov a pravidiel, v ktorej sa emancipovaná slobodná Číňanka môže cítiť slobodne a voľne, bez nutnosti akceptovať miestne spoločenské konvencie.

Spoločenský život

Ako som spomínal predtým, utvorila sa nám tu celkom dobrá partia. Je to zmes viac menej z celého sveta. Od Severnej cez Južnú Ameriku, Európu, Austráliu a rôzne časti Ázie. Začalo to všetko úplne spontánne a skoro neplánovane. Piatkového večera pred tromi týždňami Rusty (South Carolina, USA) navrhol kultúrnu debatu o siedmej večer vo vstupnej hale nášho internátu. Keď sme asi 5 prišli po siedmej z večere na miesto činu, Rusty tam sedel sám. Nevykazoval žiadne známky nervozity, že je už 19.15 a že je tam jediný. (Je tu už druhý krát, asi vedel ako to bude prebiehať) Ako to už ku takej medzinárodnej kultúrnej debate patrí, priniesli sme argumenty z rôznych krajov sveta. Statočne som hájil česť Slovenska a vytiahol som ten najsilnejší zo všetkých – Spišskú slivku, ktorú som dostal „na cestu“ od nášho poschodia na Podolí. Vďaka dobrému marketingu, že kto ju ochutná, ako by bol navštívil Slovensko sa mi podarilo presvedčiť každého prichádzajúceho na degustáciu. Keďže ľudia prichádzali postupne, nevedeli do čoho idú :-) Nenašiel sa ani jeden dobrovoľník, ktorý by sa podujal na druhé kolo :-) V rámci slušnosti sa väčšina pokúšala tváriť, že im to vlastne chutí, no neskôr keď som vyšiel s farbou von, že ani ja nie som veľký fanúšik, nastúpila úprimnosť a náš „národný nápoj“ si vyslúžil prívlastky ako „kyselina z baterky“, „rozpúšťač na upchané umývadla“ a podobné. Nebyť tej štipky patriotizmu vo mne, asi by som sa veľmi nechválil, že za celú našu históriu sa nám podarilo vymyslieť práve tento mok a ešte ho aj nazývame národným ...A tak sa postupne objavovali noví a noví ľudia, každý kto mohol niečím prispel a vykľula sa z toho pomerne dosť veľká beseda. Najlepšia na tom bola spontánnosť celého večera. Dovtedy sa každý poznal len so zopár ľuďmi, no po tomto večeri sa dali viac menej všetci dokopy. Každá nová tvár si prisadla, zoznámila sa so všetkými a už nás bolo o jedného viac. Neskôr večer, keď už bolo všetko prediskutované, nastal čas skúmať aj okolie. Zistil som, že západná komunita v Hangzhou si vyžiadala aj miesta s pravou západnou hudbou, kde sa pomery a bohužiaľ aj ceny blížia západným štandardom. /Heineken 120 Kč/ Na utuženie novovzniknutých vzťahov sme si to pre istotu zopakovali aj v sobotu :-)

V pondelok nato začala škola. Ako tak si konečne vynútila istú pravidelnosť v našich dňoch. Koniec vyspávania, hodiny každý deň o 8.00. Pozitívum je ale prestávka na obed, ktorú majú všetci bez ohľadu na rozvrh. Pravidelné spoločné obedy a večere sa už akosi stali tradíciou. Kvôli nie veľmi teplému počasiu síce často skončíme priamo v budove internátu no jedenie toho istého jedla každý deň sa zjavne ešte nesprotivilo dostatočne na pohyb ďalej. Mali sme tu už aj kačací tanec počas večere uprostred plnej jedálne kvôli prehranej strávke. Výnimkou ale boli (a asi aj budú) piatkové večery. Pred pár týždňami som bol Joeom na obed v japonskej reštaurácii, kde za paušál môžete jesť koľko vám hrdlo ráči a za trošku väčší paušál to zahŕňa aj neobmedzené množstvo saké. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad a tak sme to navrhli ako aktivitu na piatkový večer. Nápad sa zapáčil a vyzeralo na dobrých 25 ľudí. S Ralphom sme to išli objednať a dohodnúť. V reštaurácii sme boli odvedení mladou slečnou v kimone za staršou „šéfovou“, tiež v kimone. Keď začula číslo 25 zažiarili jej oči a hneď bola ochotná presúvať a spájať ... Už si asi viete predstaviť moju rolu v situáciách, keď sa komunikuje v čínštine. No tento krát som sa len neusmieval, bol som ten nespokojný, ktorému musel Ralph všetko prekladať. S neveľkým nadšením v tvári a krútiac stále hlavou ako by to mohlo byť ešte lepšie nám naše malé divadlo vydobylo 20 percentnú zľavu :-) /360 Kč na osobu/ Jediné čo nevyšlo úplne presne bol počet ľudí. V piatok nás nakoniec bolo 39. Nemalo sa čo pokaziť a ani sa nič nepokazilo, akcia dopadla skvele. Samozrejme pre nás :-) Zúfalému personálu sa podarilo zbaviť sa nás až okolo 23.30 – hodinu a pol po záverečnej :-). Dobre sa baviacemu davu sa samozrejme nechcelo ísť ešte domov a tak sme zavítali ešte do predtým spomínaného MAXu. Bol síce dosť preplnený ale miesto si nakoniec našiel každý ... Moje zdesenie z návštevy toalety pri prvom zavítaní do tohto klubu som prekonal a podarilo sa mi ísť na záchod, vysvetliť personálu vopred, že nebudem potrebovať žiaden servis, umyť si sám ruky a to dokonca všetko zadarmo.
Myslím, že nie je potrebné podrobne opisovať všetky akcie tohto druhu ... Len tak spomeniem, že tento piatok sme boli pre zmenu v indickej reštaurácii a v mexickom klube na oslave narodenín nejakého Mexičana, ktorého som tam ani nevidel. Keďže bol v sobotu deň Sv. Patricka, museli sme byť solidárni aj voči írskej časti :-) My to síce veľmi neoslavujeme, ale na západe je to veľká udalosť a tak sa asi všetci biely zhromaždili v asi jedinom Irish pube – Shemrock (štvorlístok :-) v meste. Pri vstupe vás sympatická Írka ochotne pomaľovala do ich národných farieb a každý sa potom mohol venovať západným „športom“ ako biliard, šípky či Guiness. Nehorázne ceny a dav ma síce vyhnali dosť skoro preč, inak pokojný Irish pub sa zmenil na hlučný bar plný pomaľovaných belochov v zeleno-oranžových odevoch. Asi ma ten Sv. Patrick nedostal :-) a možno je to nedostatkom Írskych predkov v našej rodine. No v každom prípade bolo zaujímavé zistiť, že mimo študentov je tu dosť veľká komunita západných podnikateľov a ľudí, ktorí sem prišli za rôznymi inými účelmi. Celkom rozumiem, že ich inak v Číne znudené manželky, ktoré trávia celé dni nakupovaním predražených európskych dizajnérov sa konečne mohli po svojom odviazať a zísť sa so svojimi pri Guinesse, ktorý sa nepodobá štandardnému čínskemu „zriedenému komáriemu moču“.

"Ako budeme pracovať, tak budeme žiť!"

Sľubujem, že nespomeniem jedlo. Po viacerých veľmi konštruktívnych kritikách som sa uvedomil, že som to s opisovaním miestnych stravovacích zvykov prehnal. Dnes žiadne jedlo.

Jednou z najfantasmagorickejších vecí bolo oficiálne uvítanie. Všetko to malo začať vo veľmi príjemnom čase - 1.30. Štandardne sa nikto neobťažoval vysvetliť nám, kde sa v areály nachádza „Student Activity Center“. Pre istotu sa dav zhromaždil o polhodinku skôr a každý dúfal, že ten druhý bude vedieť. Samozrejme sme to nikto nevedeli, ale tu sa človek musí len nechať unášať prúdom a dúfať, že všetko to nejako vyjde samo. Precízne plánovanie a snaha vedieť veci dopredu by vás priniesli do hrobu. 1.20. Objavuje sa neznáma dáma v strednom veku a gestami zorganizuje stádo na pochod smerom k miestu činu. Doviedla nás do reprezentatívnej budovy neďaleko nášho internátu. Uniformovaná ochranka nevšímavo postávala pri vchode. Samotná „ceremónia“ sa odohrávala v auditóriu. Pri vstupe ihneď upútal moju pozornosť neprehliadnuteľný dlhý stôl s červeným obrusom, mikrofónmi a úhľadne usporiadanými fľaškami s vodou. Nad ním veľký nápis na červenej látke a v pozadí Malá nočná hudba. Spolu s českými bratmi sme nevedeli, či plakať alebo sa smiať a to sme ešte netušili, čo bude nasledovať. Čakali sme asi 10 minút a potom prišli ONI. V úhľadnom zástupe vyšli na pódium, usadili sa a dav pomaly stíchol. Najaktívnejší, dekan medzinárodnej fakulty sediaci v strede, nás privítal a s nekonečným entuziazmom niečo bľabotal po čínsky. Našťastie nám bol dožičený aj preklad, v tom momente sme zistili, že 3 ľudia pri stole slúžia ako prekladatelia do angličtiny, japonštiny a kórejčiny. Šou sa začala. Predstavenie každej osoby bolo doprevádzané búrlivým potleskom inicializovaným učiteľským zborom v prvých radách. Úklony, rečnícke gestá, chválenie sa veľkosťou, úspechmi školy a krásou mesta. Kompletná plejáda všetkého čo ku typickému zrazu KSČS patrí. Jediné čo chýbalo, bol povinne jasajúci dav. Medzinárodne, po väčšinou kapitalistické publikum bolo viac menej neutrálne, ba priam až miestami znudené. Asi im to nič nepripomínalo (opäť sa odkazujem k rozprávaniam, knihám a filmom :-) Ja a český bratia, sme sa bavili skvele a spolu s nami kórejská menšina (ktorá je vlastne asi skôr väčšina) chichúňajúc sa a dávajúc najavo nepochopiteľnú radosť z počutia vlastného jazyka v Číne. (Nič proti, ale oni sú vo všeobecnosti trochu divní, ešte som ich nepochopil ...) Praktické alebo dokonca užitočné informácie sa akosi rozplynuli medzi ostatnými dôležitosťami, ktoré bolo potrebné na uvítanie spomenúť. Ale tak čo, nebudeme z toho predsa robiť tragédiu... sú tu už 5000 rokov, asi vedia čo robia. Ach, pardon, jedna by sa predsa len našla. Inštrukcie ako sa rozdeliť podľa jazykov na policajné školenie o bezpečnosti. Po ICH odchode sme si hneď s bratmi Čechmi vymenili postrehy cestou do menšej triedy. Čakal nás tam mladší policajt a jedna súdružka učiteľka. Natešene privítala tohto člena zboru „obecného úradu verejnej bezpečnosti“ a vysvetlila mu, akí sme všetci radi, že ho tu dnes môžeme mať. Až som sa bál, že sa jej zlomí lyža v tej rýchlosti. Mladík nás biednou angličtinou opäť privítal, zatiaľ čo jeho šarmantná súdružka asistentka (súdružka učiteľka) energicky a s hollywoodskym úsmevom rozdávala letáčiky. Hangzhou je fakt nádherné mesto, ale keď o tom začal opäť dristať ešte aj súdruh VB svojou lámanou angličtinou, pohrúžil som sa do štúdia letáku. Leták popisoval rôzne administratívne úkony, ktoré musíme vykonať a samozrejme zoznam vecí, ktoré nesmieme. Dokopy nič prekvapivé. Súdruhovi zazvonil prvý krát mobil, povedal „sorry“ a chvalabohu zabudol, že ešte nepochválil každú ulicu a vrhol sa na svoju parketu – bezpečnosť. V mylnej domnienke, že nám bude rozprávať nejaké dôležité novinky, začal nahlas čítať leták. Jeho úsilie vyvrcholilo hurónskym rehotom, keď v snahe povedať, že nám dávajú tento list papiera pre našu bezpečnosť z neho vyšlo „For your protection, we give you this shit ...“ Nechápajúc prečo sa mu všetci smejú po chvíľke pokračoval ďalej. Šum a posmešky naďalej dobre živil neustále opakovaný výraz „We’ll give you some punishment“ v prípade, že porušíme nejaké pravidlo a neustále vyzváňajúci telefón. Keď sa už naša debata na otázku, čo to vlastne znamená „some punishment“ zvrhávala k bičom a koženým maskám sme si akosi uvedomili, že predsa je to len autorita a budeme s nim možno aj osobne jednať pri niektorom z nespočetných byrokratických cirkusov a prestali sme. No zapamätajte si, čínska polícia je vraj veľmi nápomocná, napríklad ak máte hocijaký problém, máte proste zavolať na ich linku a oni vám po „chvíľke čakania“ určite dajú k telefónu niekoho, kto hovorí anglicky a poradí vám. Keďže dodržiavanie zákonov je dôležitá a ľudu prospešná vec, tak samozrejme musel súdruh VB dodržať aj zákon padajúceho ... . Na všetky konkrétne otázky z publika sa dostavili odpovede typu: navštívte našu stanicu, povieme vám; choďte na naše stránky, nájdete to tam a keď už padla nevyhnutná otázka, kde vlastne tá najbližšia stanica je, súdruh nás hrdo presmeroval na ich fantastickú telefónnu linku ... So slzami v očiach sme opúšťali túto miestnosť odnášajúc si „some shit“ a bojac sa „some punishmetu“.
Aby som toho na jeden deň nemal málo, mal som na programe ešte vybavovanie mojich predmetov. Na fakulte výpočtovej techniky to išlo ako po masle. Milá mladá slečna s priemernou angličtinou mi asi za 20 minút dala dokopy celé 4 predmety v „angličtine“. (píšem to po týždni školy, preto tie úvodzovky) Z bohatej ponuky som si po dlhom premýšľaní a precíznom zvážení vybral všetky 4. Dva z nich mali začať až koncom marca a trvať do polky apríla. Takto som si moje vyťaženie teda nepredstavoval. Odhodlanie si k tomuto časovo náročnému rozvrhu pridať nejaké ekonomické predmety ma dovlieklo na fakultu ekonomiky. S papierom v ruke s menom kontaktnej osoby som sa vrhol dnu. Natrafil som na nejakú čínsku študentku, od ktorej som sa pokúšal zistiť, kde asi by sa daná osoba mohla nachádzať. Neuspel som. Bola milá a usmievavá ale veľa mi toho neporadila. Začínal som mať pocit, že tu to až tak ľahko nepôjde. Umocňoval to aj postarší ošumelejší interiér a ešte červenšie nástenky. Ďalší mladík mi už avšak ochotne ukázal tie správne dvere. Pani Wang Quing Feng si asi odskočila. Trpezlivý, uvelebený s výsledkami na druhej fakulte som spokojne čakal. Po 10 minútach ma spokojnosť opustila a išiel som skúsiť šťastie vedľa. „Wait a minute“ znela odpoveď na moju otázku. Asi po 5 minútach sa stratená pani Wang Quing Feng našla. Zďaleka nepôsobila tak sympaticky ako slečna predtým. Jej angličtina bola o trošku horšia a znalosť v dianí na jej fakulte tiež. Strávil som tak krásnych 70 minút čakaním a odpovedaním na tie isté otázky dookola, zatiaľ čo ona vyše 20 krát telefonovala na rôzne miesta. Pár krát si aj odbehla a nakoniec po všetkom zosmolila jeden kus papiera, na ktorom boli 3 predmety, ktorých názvy ani ona sama nevedela. Počas spoločného boja o predmety v „angličtine“ sa z nej vykľula milá a ochotná osoba ale bohužiaľ stále nekompetentná. O piatej pre ňu prišiel manžel s malým synom a už aj ja zničený tým čakaním so len hľadal najjednoduchšiu cestu úniku. Absolútne som nechápal, čo sa mi snažila na konci o tých predmetoch vysvetliť, len som zodpovedne prikyvoval a prešľapoval z nohy na nohu. Hneď ako skončila som sa poďakoval a bežal ďaleko preč.

(Podarilo sa mi nastaviť anonymné pridávanie komentárov bez nutnej registrácie. Tak dúfam, že to pomôže.)

Ázia vie variť!

Začal by som ospravedlnením sa ázijskej kuchyni. Píšem skoro po týždni plnom dobrého jedla a rôznorodých zážitkov. Skúsim to nejako zhrnúť, tak prosím nemajte dojem, že tu len v kuse jeme a labzujeme, aj keď to od pravdy nie je až tak ďaleko. Občas sa venujem aj zápisom, vybavovaniu predmetov, programovaniu, spánku a podobným „nepodstatnostiam“.

Podarilo sa mi konečne stretnúť s Melody, mojou čínskou kamarátkou, ktorá strávila semester v Prahe na ČVUTe. Asi znalá jej pocitov z českej kuchyňa ma zobrala do kvázi-západnej reštaurácie priamo v areály. Skoro talianske cestoviny ma veľmi nenasýtili, no dostal som zopár dobrých tipov a rád do života naokolo. Ochotne sa ponúkla zobrať ma na druhý deň na výlet k Západnému jazeru. Keď mi ráno o pol deviatej zavolala, či sa môžeme stretnúť, bolo to od nej síce milé ale zjavne nemala tušenia, že takto skorá hodina nepatrí k mojím obľúbeným. Po necelých troch hodinách spánku, „exhumačnej“ sprche a káve som sa objavil na vrátnici snažiac sa nefalšovaným úsmevom zakryť moje kruhy pod očami. Myslím, že mi to skoro vyšlo. Výlet bol ale veľmi pekný, mali sme šťastie na počasie a videl som mnoho pekných častí jazera. Ako sa to už v rámci čínskej pohostinnosti nosí, k stretnutiu patrí jedlo... Na otázku, či mám rád kura som bez väčšieho premýšľania odpovedal áno. V tom je asi rozdiel kultúr. Neviem ako vy, ale ja mäso všetkých druhov vnímam ako ten chutne vyzerajúci kus hmoty zabalený vo fólii, ktorý kúpite v Tescu. Akosi sa stáva realitou, že rozmaznané mestské dieťa stráca to vlastné spojenie mäsa a zvierat. Skvelým liekom na tento problém, je sieť čínskych reštaurácia, ktorá sa špecializuje na varené kurčatá. Na stôl pred vás postavia varič a nádobu s vodou s nejakými koreninami. O chvíľku dorazí kurča, nasekané na kúsky a rôznorodá zelenina, ktorú si môžete postupne v tejto zmesi variť. Čo sa týka chuti, je to absolútne v poriadku, napríklad taký lotosový kmeň v kuracom vývare je skvelý, no trčiaca noha z vody ešte stále nie je to pravé orechové. A aby toho nebolo málo, keď sa rozletia dvere do kuchyne, máte šancu vidieť tím ľudí šklbať, sekať a naháňať sliepky po kuchyni. Na otázku čo je ten zápach som dostal veľmi samozrejmú odpoveď: Predsa kura ... Ale ako často ma Európan možnosť jesť naozaj čerstvé mäso ... Dozvedel som sa, že spomínaná noha je skvelá na pleť, ale dokonca ani táto informácia ma neprimäla ju zjesť. V každom prípade sa tento skutok dostal na môj zoznam vecí, ktoré musím urobiť pred odchodom. (Vzhľadom na viacero požiadaviek o cenách v Číne, budem ku komentárom hádzať sumy v Českých korunách) /Sliepka pre dvoch – 220 Kč/ Po návrate na internát som natrafil na dvoch Ázijcov pôsobiacich zmätene. Po krátkej konverzácii vysvitlo, že sú z Norimbergu, Poom (on) pôvodom z Thajska a Elin (ona) pôvodom zo Singapuru. Pár minút na to sa objavila ďalšia ázijská tvár, z ktorej sa vykľul Henry z Harwardu pôvodom z Orange County (California). Slovo dalo slovo a dohodli sme sa na večeri v neďalekej kórejskej reštaurácii, ktorú mi Melody stihla odporučiť. Po nie veľmi osviežujúcom krátkom zdriemnutí som sedel v kórejskej reštaurácii opäť raz dúfajúc a obávajúc sa, čo z toho bude. Našťastie ich život na západe prispôsobil ich chute tým našim a večera bola skvelé. Kórejskou špecialitou je barbeque, na stôl sa nosí surové mäso podľa výberu, ktoré si sami opekáte nad uhlím na vlastnom stole. Dopĺňa to zelenina, rôzne špeciality a ryžové víno podobné saké./330 Kč na osobu/ Najzábavnejším elementom večera sa stal Henry. Po pár pohárikoch kórejskej verzie saké, zistení, že najbližšia brána areálu je zatvorená a nikto z nás sa neprepchá cez mreže sme sa akosi uzniesli, že to prelezieme. Už dávno som nevidel toľko obáv a zároveň odhodlania v niekoho tvári. Ale nakoniec to s malou pomocou zvládol. Čo tí ľudia na tom Harwarde robia ... ? Aby ste si nemysleli, že nápad prepchať sa cez mreže je hlúpy a ťažkopádny, skúšali sme to na základe inšpirovaním sa čínskymi kolegami plynulo prechádzajúcimi bránou ako by tam ani nebola. Hlava ešte ako tak išla, no u mňa to stroskotalo na panve, u Henryho na ruksaku a u Elin to asi špecifikovať nemusím.

Na druhý deň sa naša partia rozrástla o Nemku Sybille z Wurzburgu (nie je ten svet malý :-) a Ralpha, Austrálčana pôvodom zo Singapuru. Ak si to niekto dával doteraz dokopy, áno, Sybilla a ja sme jediní bieli, no všetci cudzinci stratení vo veľkom meste. Bohužiaľ musím poznamenať, že Sybilla zodpovedne reprezentuje svoj národ a už pred jedlom nás opustila. Zabudol som spomenúť, že sme sa všetci dostali niekam do mesta pred centrálu Bank of China (Pán Harward si priniesol cestovné šeky a to je aj napriek nespočetnému množstvu pobočiek jediné miesto, kde túto operáciu zvládnu) Už všetci dostatočne ponaučení o trvaní podobných úkonov sme usúdili, že keď sa mu to podarí, tak nám zavolá a stretneme sa. Vyplatilo sa. Zabralo mu to len necelú poldruha hodinu. V snahe opäť sa stretnúť, každý s mapou v ruke namáhal ten svoj orientačný zmysel, aby zistil kde sa nachádzame. Predstavte si túto rôznofarebnú skupinu uprostred Ázie otáčajúcu mapy a skúmajúcu názvy ulíc. Túto zúfalú zmes telefonátov a neustále sa meniacich záverov o našej polohe zachránila Elin, keď dva metre od nás objavila mestský plán s veľkou červenou bodkou: Ste tu. Únavná prechádzka mestom nás zaviedla do čínskej reštaurácie. Všetko by bolo skoro bez problémov, príjemná, pekná reštaurácia s rybníkom sľubovala chutné posedenie. Hm. Mali len jedno jediné menu. (???) Zdĺhavý výber tým pádom doprevádzala otrávená čašníčka znudeným postávaním. Po treťom Ralphovom pokuse jej vysvetliť, že potrebujeme čas a kľud sme konečne pochopili nutnosť tento vzácny dokument chrániť. Ak som to náhodou ešte nespomínal, neexistuje tu sprepitné, takže všetka motivačná technika vyvinutá na západe, ktorá ma zlepšiť servis tu úplne zlyháva... Jedlo bolo našťastie opäť veľmi dobré. /120 Kč na osobu/ Spätne si vravím, že je asi lepšie nechávať objednávať ľudí, ktorí vyrastali v podobnej „jedlovej“ kultúre a vyznajú sa vo veci než pravých domácich. Ich tendencie konzumovať niektoré súčasti živočíšnej ríše už poznáte. Aby ste tomu správne rozumeli, pri výbere pokrmov som vždy pasívny element. Jednak nemám šajn, čo tá hŕba čiar a tvarom znamená a vlastne ani obrázky a anglický preklad o chuti nenapovedia o nič viac. Po 10 minútovej ceste taxíkom (55 Kč) sme bezpečne, tento krát prešli severnou bránou a ja som sa mohol vrátiť k programovaniu :-(
Keďže mám zajtra školu a nechcem aby ste toho museli čítať tak veľa naraz, asi to na dnes preruším. Ešte tu mám oficiálne uvítanie na škole (postarší, predstavte si zraz KSČS, víkend rozrastania sa medzinárodnej partie a najnetypickejší záver snahy nájsť v Číne kostol. Majte sa krásne, držte mi palce v škole a kľudne napíšte nejaký ten komentár, zatiaľ ste neboli veľmi plodní ... :-) (Pod textom stačí kliknúť :-) Zároveň ďakujem za všetky povzbudivé emaily. Budem sa snažiť.