Spoločenský život

Ako som spomínal predtým, utvorila sa nám tu celkom dobrá partia. Je to zmes viac menej z celého sveta. Od Severnej cez Južnú Ameriku, Európu, Austráliu a rôzne časti Ázie. Začalo to všetko úplne spontánne a skoro neplánovane. Piatkového večera pred tromi týždňami Rusty (South Carolina, USA) navrhol kultúrnu debatu o siedmej večer vo vstupnej hale nášho internátu. Keď sme asi 5 prišli po siedmej z večere na miesto činu, Rusty tam sedel sám. Nevykazoval žiadne známky nervozity, že je už 19.15 a že je tam jediný. (Je tu už druhý krát, asi vedel ako to bude prebiehať) Ako to už ku takej medzinárodnej kultúrnej debate patrí, priniesli sme argumenty z rôznych krajov sveta. Statočne som hájil česť Slovenska a vytiahol som ten najsilnejší zo všetkých – Spišskú slivku, ktorú som dostal „na cestu“ od nášho poschodia na Podolí. Vďaka dobrému marketingu, že kto ju ochutná, ako by bol navštívil Slovensko sa mi podarilo presvedčiť každého prichádzajúceho na degustáciu. Keďže ľudia prichádzali postupne, nevedeli do čoho idú :-) Nenašiel sa ani jeden dobrovoľník, ktorý by sa podujal na druhé kolo :-) V rámci slušnosti sa väčšina pokúšala tváriť, že im to vlastne chutí, no neskôr keď som vyšiel s farbou von, že ani ja nie som veľký fanúšik, nastúpila úprimnosť a náš „národný nápoj“ si vyslúžil prívlastky ako „kyselina z baterky“, „rozpúšťač na upchané umývadla“ a podobné. Nebyť tej štipky patriotizmu vo mne, asi by som sa veľmi nechválil, že za celú našu históriu sa nám podarilo vymyslieť práve tento mok a ešte ho aj nazývame národným ...A tak sa postupne objavovali noví a noví ľudia, každý kto mohol niečím prispel a vykľula sa z toho pomerne dosť veľká beseda. Najlepšia na tom bola spontánnosť celého večera. Dovtedy sa každý poznal len so zopár ľuďmi, no po tomto večeri sa dali viac menej všetci dokopy. Každá nová tvár si prisadla, zoznámila sa so všetkými a už nás bolo o jedného viac. Neskôr večer, keď už bolo všetko prediskutované, nastal čas skúmať aj okolie. Zistil som, že západná komunita v Hangzhou si vyžiadala aj miesta s pravou západnou hudbou, kde sa pomery a bohužiaľ aj ceny blížia západným štandardom. /Heineken 120 Kč/ Na utuženie novovzniknutých vzťahov sme si to pre istotu zopakovali aj v sobotu :-)

V pondelok nato začala škola. Ako tak si konečne vynútila istú pravidelnosť v našich dňoch. Koniec vyspávania, hodiny každý deň o 8.00. Pozitívum je ale prestávka na obed, ktorú majú všetci bez ohľadu na rozvrh. Pravidelné spoločné obedy a večere sa už akosi stali tradíciou. Kvôli nie veľmi teplému počasiu síce často skončíme priamo v budove internátu no jedenie toho istého jedla každý deň sa zjavne ešte nesprotivilo dostatočne na pohyb ďalej. Mali sme tu už aj kačací tanec počas večere uprostred plnej jedálne kvôli prehranej strávke. Výnimkou ale boli (a asi aj budú) piatkové večery. Pred pár týždňami som bol Joeom na obed v japonskej reštaurácii, kde za paušál môžete jesť koľko vám hrdlo ráči a za trošku väčší paušál to zahŕňa aj neobmedzené množstvo saké. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad a tak sme to navrhli ako aktivitu na piatkový večer. Nápad sa zapáčil a vyzeralo na dobrých 25 ľudí. S Ralphom sme to išli objednať a dohodnúť. V reštaurácii sme boli odvedení mladou slečnou v kimone za staršou „šéfovou“, tiež v kimone. Keď začula číslo 25 zažiarili jej oči a hneď bola ochotná presúvať a spájať ... Už si asi viete predstaviť moju rolu v situáciách, keď sa komunikuje v čínštine. No tento krát som sa len neusmieval, bol som ten nespokojný, ktorému musel Ralph všetko prekladať. S neveľkým nadšením v tvári a krútiac stále hlavou ako by to mohlo byť ešte lepšie nám naše malé divadlo vydobylo 20 percentnú zľavu :-) /360 Kč na osobu/ Jediné čo nevyšlo úplne presne bol počet ľudí. V piatok nás nakoniec bolo 39. Nemalo sa čo pokaziť a ani sa nič nepokazilo, akcia dopadla skvele. Samozrejme pre nás :-) Zúfalému personálu sa podarilo zbaviť sa nás až okolo 23.30 – hodinu a pol po záverečnej :-). Dobre sa baviacemu davu sa samozrejme nechcelo ísť ešte domov a tak sme zavítali ešte do predtým spomínaného MAXu. Bol síce dosť preplnený ale miesto si nakoniec našiel každý ... Moje zdesenie z návštevy toalety pri prvom zavítaní do tohto klubu som prekonal a podarilo sa mi ísť na záchod, vysvetliť personálu vopred, že nebudem potrebovať žiaden servis, umyť si sám ruky a to dokonca všetko zadarmo.
Myslím, že nie je potrebné podrobne opisovať všetky akcie tohto druhu ... Len tak spomeniem, že tento piatok sme boli pre zmenu v indickej reštaurácii a v mexickom klube na oslave narodenín nejakého Mexičana, ktorého som tam ani nevidel. Keďže bol v sobotu deň Sv. Patricka, museli sme byť solidárni aj voči írskej časti :-) My to síce veľmi neoslavujeme, ale na západe je to veľká udalosť a tak sa asi všetci biely zhromaždili v asi jedinom Irish pube – Shemrock (štvorlístok :-) v meste. Pri vstupe vás sympatická Írka ochotne pomaľovala do ich národných farieb a každý sa potom mohol venovať západným „športom“ ako biliard, šípky či Guiness. Nehorázne ceny a dav ma síce vyhnali dosť skoro preč, inak pokojný Irish pub sa zmenil na hlučný bar plný pomaľovaných belochov v zeleno-oranžových odevoch. Asi ma ten Sv. Patrick nedostal :-) a možno je to nedostatkom Írskych predkov v našej rodine. No v každom prípade bolo zaujímavé zistiť, že mimo študentov je tu dosť veľká komunita západných podnikateľov a ľudí, ktorí sem prišli za rôznymi inými účelmi. Celkom rozumiem, že ich inak v Číne znudené manželky, ktoré trávia celé dni nakupovaním predražených európskych dizajnérov sa konečne mohli po svojom odviazať a zísť sa so svojimi pri Guinesse, ktorý sa nepodobá štandardnému čínskemu „zriedenému komáriemu moču“.