"Ako budeme pracovať, tak budeme žiť!"

Sľubujem, že nespomeniem jedlo. Po viacerých veľmi konštruktívnych kritikách som sa uvedomil, že som to s opisovaním miestnych stravovacích zvykov prehnal. Dnes žiadne jedlo.

Jednou z najfantasmagorickejších vecí bolo oficiálne uvítanie. Všetko to malo začať vo veľmi príjemnom čase - 1.30. Štandardne sa nikto neobťažoval vysvetliť nám, kde sa v areály nachádza „Student Activity Center“. Pre istotu sa dav zhromaždil o polhodinku skôr a každý dúfal, že ten druhý bude vedieť. Samozrejme sme to nikto nevedeli, ale tu sa človek musí len nechať unášať prúdom a dúfať, že všetko to nejako vyjde samo. Precízne plánovanie a snaha vedieť veci dopredu by vás priniesli do hrobu. 1.20. Objavuje sa neznáma dáma v strednom veku a gestami zorganizuje stádo na pochod smerom k miestu činu. Doviedla nás do reprezentatívnej budovy neďaleko nášho internátu. Uniformovaná ochranka nevšímavo postávala pri vchode. Samotná „ceremónia“ sa odohrávala v auditóriu. Pri vstupe ihneď upútal moju pozornosť neprehliadnuteľný dlhý stôl s červeným obrusom, mikrofónmi a úhľadne usporiadanými fľaškami s vodou. Nad ním veľký nápis na červenej látke a v pozadí Malá nočná hudba. Spolu s českými bratmi sme nevedeli, či plakať alebo sa smiať a to sme ešte netušili, čo bude nasledovať. Čakali sme asi 10 minút a potom prišli ONI. V úhľadnom zástupe vyšli na pódium, usadili sa a dav pomaly stíchol. Najaktívnejší, dekan medzinárodnej fakulty sediaci v strede, nás privítal a s nekonečným entuziazmom niečo bľabotal po čínsky. Našťastie nám bol dožičený aj preklad, v tom momente sme zistili, že 3 ľudia pri stole slúžia ako prekladatelia do angličtiny, japonštiny a kórejčiny. Šou sa začala. Predstavenie každej osoby bolo doprevádzané búrlivým potleskom inicializovaným učiteľským zborom v prvých radách. Úklony, rečnícke gestá, chválenie sa veľkosťou, úspechmi školy a krásou mesta. Kompletná plejáda všetkého čo ku typickému zrazu KSČS patrí. Jediné čo chýbalo, bol povinne jasajúci dav. Medzinárodne, po väčšinou kapitalistické publikum bolo viac menej neutrálne, ba priam až miestami znudené. Asi im to nič nepripomínalo (opäť sa odkazujem k rozprávaniam, knihám a filmom :-) Ja a český bratia, sme sa bavili skvele a spolu s nami kórejská menšina (ktorá je vlastne asi skôr väčšina) chichúňajúc sa a dávajúc najavo nepochopiteľnú radosť z počutia vlastného jazyka v Číne. (Nič proti, ale oni sú vo všeobecnosti trochu divní, ešte som ich nepochopil ...) Praktické alebo dokonca užitočné informácie sa akosi rozplynuli medzi ostatnými dôležitosťami, ktoré bolo potrebné na uvítanie spomenúť. Ale tak čo, nebudeme z toho predsa robiť tragédiu... sú tu už 5000 rokov, asi vedia čo robia. Ach, pardon, jedna by sa predsa len našla. Inštrukcie ako sa rozdeliť podľa jazykov na policajné školenie o bezpečnosti. Po ICH odchode sme si hneď s bratmi Čechmi vymenili postrehy cestou do menšej triedy. Čakal nás tam mladší policajt a jedna súdružka učiteľka. Natešene privítala tohto člena zboru „obecného úradu verejnej bezpečnosti“ a vysvetlila mu, akí sme všetci radi, že ho tu dnes môžeme mať. Až som sa bál, že sa jej zlomí lyža v tej rýchlosti. Mladík nás biednou angličtinou opäť privítal, zatiaľ čo jeho šarmantná súdružka asistentka (súdružka učiteľka) energicky a s hollywoodskym úsmevom rozdávala letáčiky. Hangzhou je fakt nádherné mesto, ale keď o tom začal opäť dristať ešte aj súdruh VB svojou lámanou angličtinou, pohrúžil som sa do štúdia letáku. Leták popisoval rôzne administratívne úkony, ktoré musíme vykonať a samozrejme zoznam vecí, ktoré nesmieme. Dokopy nič prekvapivé. Súdruhovi zazvonil prvý krát mobil, povedal „sorry“ a chvalabohu zabudol, že ešte nepochválil každú ulicu a vrhol sa na svoju parketu – bezpečnosť. V mylnej domnienke, že nám bude rozprávať nejaké dôležité novinky, začal nahlas čítať leták. Jeho úsilie vyvrcholilo hurónskym rehotom, keď v snahe povedať, že nám dávajú tento list papiera pre našu bezpečnosť z neho vyšlo „For your protection, we give you this shit ...“ Nechápajúc prečo sa mu všetci smejú po chvíľke pokračoval ďalej. Šum a posmešky naďalej dobre živil neustále opakovaný výraz „We’ll give you some punishment“ v prípade, že porušíme nejaké pravidlo a neustále vyzváňajúci telefón. Keď sa už naša debata na otázku, čo to vlastne znamená „some punishment“ zvrhávala k bičom a koženým maskám sme si akosi uvedomili, že predsa je to len autorita a budeme s nim možno aj osobne jednať pri niektorom z nespočetných byrokratických cirkusov a prestali sme. No zapamätajte si, čínska polícia je vraj veľmi nápomocná, napríklad ak máte hocijaký problém, máte proste zavolať na ich linku a oni vám po „chvíľke čakania“ určite dajú k telefónu niekoho, kto hovorí anglicky a poradí vám. Keďže dodržiavanie zákonov je dôležitá a ľudu prospešná vec, tak samozrejme musel súdruh VB dodržať aj zákon padajúceho ... . Na všetky konkrétne otázky z publika sa dostavili odpovede typu: navštívte našu stanicu, povieme vám; choďte na naše stránky, nájdete to tam a keď už padla nevyhnutná otázka, kde vlastne tá najbližšia stanica je, súdruh nás hrdo presmeroval na ich fantastickú telefónnu linku ... So slzami v očiach sme opúšťali túto miestnosť odnášajúc si „some shit“ a bojac sa „some punishmetu“.
Aby som toho na jeden deň nemal málo, mal som na programe ešte vybavovanie mojich predmetov. Na fakulte výpočtovej techniky to išlo ako po masle. Milá mladá slečna s priemernou angličtinou mi asi za 20 minút dala dokopy celé 4 predmety v „angličtine“. (píšem to po týždni školy, preto tie úvodzovky) Z bohatej ponuky som si po dlhom premýšľaní a precíznom zvážení vybral všetky 4. Dva z nich mali začať až koncom marca a trvať do polky apríla. Takto som si moje vyťaženie teda nepredstavoval. Odhodlanie si k tomuto časovo náročnému rozvrhu pridať nejaké ekonomické predmety ma dovlieklo na fakultu ekonomiky. S papierom v ruke s menom kontaktnej osoby som sa vrhol dnu. Natrafil som na nejakú čínsku študentku, od ktorej som sa pokúšal zistiť, kde asi by sa daná osoba mohla nachádzať. Neuspel som. Bola milá a usmievavá ale veľa mi toho neporadila. Začínal som mať pocit, že tu to až tak ľahko nepôjde. Umocňoval to aj postarší ošumelejší interiér a ešte červenšie nástenky. Ďalší mladík mi už avšak ochotne ukázal tie správne dvere. Pani Wang Quing Feng si asi odskočila. Trpezlivý, uvelebený s výsledkami na druhej fakulte som spokojne čakal. Po 10 minútach ma spokojnosť opustila a išiel som skúsiť šťastie vedľa. „Wait a minute“ znela odpoveď na moju otázku. Asi po 5 minútach sa stratená pani Wang Quing Feng našla. Zďaleka nepôsobila tak sympaticky ako slečna predtým. Jej angličtina bola o trošku horšia a znalosť v dianí na jej fakulte tiež. Strávil som tak krásnych 70 minút čakaním a odpovedaním na tie isté otázky dookola, zatiaľ čo ona vyše 20 krát telefonovala na rôzne miesta. Pár krát si aj odbehla a nakoniec po všetkom zosmolila jeden kus papiera, na ktorom boli 3 predmety, ktorých názvy ani ona sama nevedela. Počas spoločného boja o predmety v „angličtine“ sa z nej vykľula milá a ochotná osoba ale bohužiaľ stále nekompetentná. O piatej pre ňu prišiel manžel s malým synom a už aj ja zničený tým čakaním so len hľadal najjednoduchšiu cestu úniku. Absolútne som nechápal, čo sa mi snažila na konci o tých predmetoch vysvetliť, len som zodpovedne prikyvoval a prešľapoval z nohy na nohu. Hneď ako skončila som sa poďakoval a bežal ďaleko preč.

(Podarilo sa mi nastaviť anonymné pridávanie komentárov bez nutnej registrácie. Tak dúfam, že to pomôže.)