Občas vás v živote zaskočia úplne náhodné veci. Vyberiete sa inou cestou ako obvykle, bez nejakého dôvodu zmeníte svoj bežný program a buď sa niečo neobvyklé stane alebo sa naopak niečomu zlému vyhnete. Tento príbeh je presne o zhode niekoľkých podobných náhod.
Pred tromi týždňami v nedeľu sme sa Ralphom dohodli, že pôjdeme do kostola. V jednej brožúrke sme našli adresu a čas omše. Bolo tam napísané 8.00, no nevedeli sme, či je to ráno alebo večer. Keďže sme to ráno prespali, povedali sme si, že je šanca stihnúť to večer a keď nie tak aspoň zistíme, kde to je a ako to vyzerá. Mali sme dosť času a tak sme išli autobusom. Ten nás nezaviedol až tak blízko a chcelo to asi ďalších 15 minút chôdze. Keď sme konečne našli bránu do nádvoria, kde bol spomínaný kostol, bola zatvorená. Celé to miesto vyzeralo, ako keby tam živá duša nezavítala už pekne dlho. Žiadne oznamy, nástenka, plagát, len kríž, pár nápisov v čínštine a na rôznych miestach 2 telefónne čísla. Neostávalo nám nič iné ako skúsiť zavolať. Čakali sme na druhej strane faru alebo kňaza osobne, ktorý nám bude schopný poskytnúť nejaké tie informácie. Oba hovory dopadli katastrofálne, teda skôr tragikomicky. Pri prvom pokuse po 5 minútovom hovore a Ralphovom zúfalom vysvetľovaní v čínštine a angličtine, že chceme vedieť, kedy je kostol otvorený vysvitlo, že to je telefónne číslo nejakého obchodu a „kostoly nepredávajú“. Druhý hovor dopadol podobne. Tam sme sa ani nevedeli dopátrať k spoločnému porozumeniu slova kostol. V mierne beznádejnej situácii sme sa rozhodli opýtať okoloidúcich ale samozrejme nikde nikoho. Prešlo okolo pár ľudí, ktorí nevyzerali veľmi komunikatívne a pomaly sme to chceli zabaliť. Zrazu sme si zahliadli okolo kráčajúcu mladú slečnu. Naše pokusy o komunikáciu v čínštine na túto tému doteraz zlyhávali a tak sa Ralph najprv prihovoril otázkou, či hovorí po anglicky. Ozvalo sa „Si, si“. (Fakt, že odpovedala po taliansky sme si uvedomili až neskôr, ale jej angličtina bola na čínske pomery fantastická.) Slečna nevedela, kde sa nachádza nejaký iný kostol a ani kedy je omša v tomto ale pôsobila milo a ochotne a tak sme ju aspoň poprosili, či by nemohla zavolať na informácie a opýtať sa za nás. S úsmevom sa tejto úlohy zhostila. Na informáciách samozrejme „štandardne“ nevedeli. V tom momente som mal sto chutí zavolať na fantastickú policajnú linku a opýtať sa ich ale zdravý rozum ma zachránil :-) Po neúspešnom telefonáte sa slečna predstavila ako Yangyang a dala nám svoje telefónne číslo s tým, že je miestna a keby sme mali nejaký problém, nech zavoláme. Problém sme síce nemali ale už ani čo robiť. Brány kostola boli zavreté a tak sme na seba s Ralphom žmurkli a po pár vetách sprevádzali Yangyang nakupovať do neďalekého obchodného domu. Mala už (chvalabohu) vytipované, čo chcela kúpiť, „odbornými očami“ sme jej to odobrili a bolo po nákupoch. Pravdupovediac, asi najrýchlejšie nakupovanie v histórii. Všetky ženy by sa od nej mohli učiť :-) Svetlo v obchode však ukázalo, že mladá slečna asi nebude až taká mladá. Môj typ bol 24, Ralphov 23. Polichotene sa usmiala, no svoj vek zatiaľ neprezradila. Bolo ešte iba 9 hodín a bola by škoda sa rozísť tak skoro a preto sme sa akosi spoločne uzniesli na pokračovaní v nejakej kaviarni. Pretože sa Yangyang toho večera rozhodla ísť pešo a nemala so sebou auto, navrhla použiť bratove. Stále v šoku z celej situácie sme ju nasledovali na parkovisko. Hľadalo sa modré BMW. (Predpokladal som, že má extra kľúče alebo ich schovávajú na nejakom dobrom mieste.) Prešli sme celé podzemné parkovisko stále si s Ralphom vymieňajúc pohľady a čudujúc sa nad absurdnosťou celej situácie, no auto sme ale nenašli. Yangyang zavolala bratovi, prehodila s ním pár slov a keď dohovorila, skonštatovala, že je „hlúpy“ pretože ho zaparkoval niekde inde, ale nemáme sa čoho obávať, že nás vyzdvihne pred neďalekým hotelom, kde má kanceláriu.
Nová modrá sedmička o chvíľku prišla a vystúpil z nej 26 ročný brat Kevin. Keď si nás dvoch všimol predstavil sa a s úsmevom a silným britským prízvukom poznamenal: „Zvyčajne, keď si idem kúpiť nové džínsy, vraciam sa s taškou. Ako to tá moja sestra robí, že k džínsom dostane aj dvoch chlapcov?“ V rozpakoch sme nastúpili do auta a opäť si vymenili stále nechápavé pohľady. Pred necelou hodinou sme hľadali kostol a teraz sme sedeli v luxusnej limuzíne na ceste na kávu s dvomi Číňanmi, ktorých sme práve stretli. Obišli sme skoro celé jazero a dorazili pred jeden podnik. Kevin vraj počul o príjemnom a tichom prostredí tohto klubu. Zhodou okolností som mal tú česť noc predtým a vedel som, že to miesto je všetko len nie tiché a vhodné na konverzáciu a tak som radšej navrhol Jazz Bar, v ktorom som bol týždeň predtým s Joeom. 
Bez problémov sme sa doviezli a zaparkovali kúsok od JZ. Mali voľné len miesta na prvom poschodí priamo nad kapelou. Nemali sme na výber a usadili sme sa tam. Ako tak rozhovor pokračoval vysvitlo, že obaja absolvovali svoje magisterské štúdium v Británii, ich mladšia sestra je momentálne tiež v Škótsku a dokončuje školu. Yangyang študovala čínsku a britskú literatúru, Kevin naopak urbanistické plánovanie a obchod. Fakt, že má niekto v Číne 3 deti je neobvyklý ale ak ich aj všetky tri pošle študovať do zahraničia ... už bolo isté, že nemáme dočinenia s priemernými Číňanmi no tak či tak sa z nich vykľuli veľmi príjemní ľudia s veľkým rozhľadom a obľubou v cestovaní. Ako sme si tak vymieňali základné informácie a rozprávali o našich plánoch cestovať po Číne a medzi iným o ceste do Tibetu, Yangyang nám porozprávala svoje zážitky z 
návšte
vy Tibetu pred desiatimi rokmi. Tu už matematika začínala trochu zlyhávať. Pred desiatimi rokmi mala mať podľa všetkého tak 14. Opäť sa otázka vrátila k jej veku a tento krát už prezradila, že je trochu staršia (30). Asi sme naše prekvapenie neskryli veľmi úspešne a priam sme na ňu neveriacky zízali, naozaj v tom prítmí pôsobila tak na 24 :-) Strávili sme s nimi dokopy asi 2 hodiny, pozvali sme ich na našu medzinárodnú večeru v Japonskej reštaurácii a keďže v pondelok mala začať škola, usúdili sme, že je najvyšší čas ísť domov a rozišli sme sa. Až cestou domov sme si naozaj uvedomili náhodnosť a tak trochu absurdnosť celej situácie. Mohli sme natrafiť na pomoc skôr, Yangyang mohla ísť autom, či po druhej strane ulice, alebo sme mohli vstať ráno (aj keď to už je asi nepravdepodobné :-) No vyšlo to tak ako to vyšlo a nijak inak :-)
Odvtedy sa Yangyang a sem tam aj Kevin stali pravidelnými účastníkmi našich väčších akcií. Yangyang nás zoznamuje s mestom a my jej poskytujeme západnú spoločnosť bez predsudkov a pravidiel, v ktorej sa emancipovaná slobodná Číňanka môže cítiť slobodne a voľne, bez nutnosti akceptovať miestne spoločenské konvencie.
Pred tromi týždňami v nedeľu sme sa Ralphom dohodli, že pôjdeme do kostola. V jednej brožúrke sme našli adresu a čas omše. Bolo tam napísané 8.00, no nevedeli sme, či je to ráno alebo večer. Keďže sme to ráno prespali, povedali sme si, že je šanca stihnúť to večer a keď nie tak aspoň zistíme, kde to je a ako to vyzerá. Mali sme dosť času a tak sme išli autobusom. Ten nás nezaviedol až tak blízko a chcelo to asi ďalších 15 minút chôdze. Keď sme konečne našli bránu do nádvoria, kde bol spomínaný kostol, bola zatvorená. Celé to miesto vyzeralo, ako keby tam živá duša nezavítala už pekne dlho. Žiadne oznamy, nástenka, plagát, len kríž, pár nápisov v čínštine a na rôznych miestach 2 telefónne čísla. Neostávalo nám nič iné ako skúsiť zavolať. Čakali sme na druhej strane faru alebo kňaza osobne, ktorý nám bude schopný poskytnúť nejaké tie informácie. Oba hovory dopadli katastrofálne, teda skôr tragikomicky. Pri prvom pokuse po 5 minútovom hovore a Ralphovom zúfalom vysvetľovaní v čínštine a angličtine, že chceme vedieť, kedy je kostol otvorený vysvitlo, že to je telefónne číslo nejakého obchodu a „kostoly nepredávajú“. Druhý hovor dopadol podobne. Tam sme sa ani nevedeli dopátrať k spoločnému porozumeniu slova kostol. V mierne beznádejnej situácii sme sa rozhodli opýtať okoloidúcich ale samozrejme nikde nikoho. Prešlo okolo pár ľudí, ktorí nevyzerali veľmi komunikatívne a pomaly sme to chceli zabaliť. Zrazu sme si zahliadli okolo kráčajúcu mladú slečnu. Naše pokusy o komunikáciu v čínštine na túto tému doteraz zlyhávali a tak sa Ralph najprv prihovoril otázkou, či hovorí po anglicky. Ozvalo sa „Si, si“. (Fakt, že odpovedala po taliansky sme si uvedomili až neskôr, ale jej angličtina bola na čínske pomery fantastická.) Slečna nevedela, kde sa nachádza nejaký iný kostol a ani kedy je omša v tomto ale pôsobila milo a ochotne a tak sme ju aspoň poprosili, či by nemohla zavolať na informácie a opýtať sa za nás. S úsmevom sa tejto úlohy zhostila. Na informáciách samozrejme „štandardne“ nevedeli. V tom momente som mal sto chutí zavolať na fantastickú policajnú linku a opýtať sa ich ale zdravý rozum ma zachránil :-) Po neúspešnom telefonáte sa slečna predstavila ako Yangyang a dala nám svoje telefónne číslo s tým, že je miestna a keby sme mali nejaký problém, nech zavoláme. Problém sme síce nemali ale už ani čo robiť. Brány kostola boli zavreté a tak sme na seba s Ralphom žmurkli a po pár vetách sprevádzali Yangyang nakupovať do neďalekého obchodného domu. Mala už (chvalabohu) vytipované, čo chcela kúpiť, „odbornými očami“ sme jej to odobrili a bolo po nákupoch. Pravdupovediac, asi najrýchlejšie nakupovanie v histórii. Všetky ženy by sa od nej mohli učiť :-) Svetlo v obchode však ukázalo, že mladá slečna asi nebude až taká mladá. Môj typ bol 24, Ralphov 23. Polichotene sa usmiala, no svoj vek zatiaľ neprezradila. Bolo ešte iba 9 hodín a bola by škoda sa rozísť tak skoro a preto sme sa akosi spoločne uzniesli na pokračovaní v nejakej kaviarni. Pretože sa Yangyang toho večera rozhodla ísť pešo a nemala so sebou auto, navrhla použiť bratove. Stále v šoku z celej situácie sme ju nasledovali na parkovisko. Hľadalo sa modré BMW. (Predpokladal som, že má extra kľúče alebo ich schovávajú na nejakom dobrom mieste.) Prešli sme celé podzemné parkovisko stále si s Ralphom vymieňajúc pohľady a čudujúc sa nad absurdnosťou celej situácie, no auto sme ale nenašli. Yangyang zavolala bratovi, prehodila s ním pár slov a keď dohovorila, skonštatovala, že je „hlúpy“ pretože ho zaparkoval niekde inde, ale nemáme sa čoho obávať, že nás vyzdvihne pred neďalekým hotelom, kde má kanceláriu.
Nová modrá sedmička o chvíľku prišla a vystúpil z nej 26 ročný brat Kevin. Keď si nás dvoch všimol predstavil sa a s úsmevom a silným britským prízvukom poznamenal: „Zvyčajne, keď si idem kúpiť nové džínsy, vraciam sa s taškou. Ako to tá moja sestra robí, že k džínsom dostane aj dvoch chlapcov?“ V rozpakoch sme nastúpili do auta a opäť si vymenili stále nechápavé pohľady. Pred necelou hodinou sme hľadali kostol a teraz sme sedeli v luxusnej limuzíne na ceste na kávu s dvomi Číňanmi, ktorých sme práve stretli. Obišli sme skoro celé jazero a dorazili pred jeden podnik. Kevin vraj počul o príjemnom a tichom prostredí tohto klubu. Zhodou okolností som mal tú česť noc predtým a vedel som, že to miesto je všetko len nie tiché a vhodné na konverzáciu a tak som radšej navrhol Jazz Bar, v ktorom som bol týždeň predtým s Joeom. 
Bez problémov sme sa doviezli a zaparkovali kúsok od JZ. Mali voľné len miesta na prvom poschodí priamo nad kapelou. Nemali sme na výber a usadili sme sa tam. Ako tak rozhovor pokračoval vysvitlo, že obaja absolvovali svoje magisterské štúdium v Británii, ich mladšia sestra je momentálne tiež v Škótsku a dokončuje školu. Yangyang študovala čínsku a britskú literatúru, Kevin naopak urbanistické plánovanie a obchod. Fakt, že má niekto v Číne 3 deti je neobvyklý ale ak ich aj všetky tri pošle študovať do zahraničia ... už bolo isté, že nemáme dočinenia s priemernými Číňanmi no tak či tak sa z nich vykľuli veľmi príjemní ľudia s veľkým rozhľadom a obľubou v cestovaní. Ako sme si tak vymieňali základné informácie a rozprávali o našich plánoch cestovať po Číne a medzi iným o ceste do Tibetu, Yangyang nám porozprávala svoje zážitky z 
návšte
vy Tibetu pred desiatimi rokmi. Tu už matematika začínala trochu zlyhávať. Pred desiatimi rokmi mala mať podľa všetkého tak 14. Opäť sa otázka vrátila k jej veku a tento krát už prezradila, že je trochu staršia (30). Asi sme naše prekvapenie neskryli veľmi úspešne a priam sme na ňu neveriacky zízali, naozaj v tom prítmí pôsobila tak na 24 :-) Strávili sme s nimi dokopy asi 2 hodiny, pozvali sme ich na našu medzinárodnú večeru v Japonskej reštaurácii a keďže v pondelok mala začať škola, usúdili sme, že je najvyšší čas ísť domov a rozišli sme sa. Až cestou domov sme si naozaj uvedomili náhodnosť a tak trochu absurdnosť celej situácie. Mohli sme natrafiť na pomoc skôr, Yangyang mohla ísť autom, či po druhej strane ulice, alebo sme mohli vstať ráno (aj keď to už je asi nepravdepodobné :-) No vyšlo to tak ako to vyšlo a nijak inak :-) 
Odvtedy sa Yangyang a sem tam aj Kevin stali pravidelnými účastníkmi našich väčších akcií. Yangyang nás zoznamuje s mestom a my jej poskytujeme západnú spoločnosť bez predsudkov a pravidiel, v ktorej sa emancipovaná slobodná Číňanka môže cítiť slobodne a voľne, bez nutnosti akceptovať miestne spoločenské konvencie. 
1 komentár:
Sevas otecko!
Posledné dva príspevky mi úplne pripomenuli moje prvé dni v Kanade :)! Uzivaj, kolko sa da!
Maminecka
Zverejnenie komentára