Pred tromi týždňami v nedeľu sme sa Ralphom dohodli, že pôjdeme do kostola. V jednej brožúrke sme našli adresu a čas omše. Bolo tam napísané 8.00, no nevedeli sme, či je to ráno alebo večer. Keďže sme to ráno prespali, povedali sme si, že je šanca stihnúť to večer a keď nie tak aspoň zistíme, kde to je a ako to vyzerá. Mali sme dosť času a tak sme išli autobusom. Ten nás nezaviedol až tak blízko a chcelo to asi ďalších 15 minút chôdze. Keď sme konečne našli bránu do nádvoria, kde bol spomínaný kostol, bola zatvorená. Celé to miesto vyzeralo, ako keby tam živá duša nezavítala už pekne dlho. Žiadne oznamy, nástenka, plagát, len kríž, pár nápisov v čínštine a na rôznych miestach 2 telefónne čísla. Neostávalo nám nič iné ako skúsiť zavolať. Čakali sme na druhej strane faru alebo kňaza osobne, ktorý nám bude schopný poskytnúť nejaké tie informácie. Oba hovory dopadli katastrofálne, teda skôr tragikomicky. Pri prvom pokuse po 5 minútovom hovore a Ralphovom zúfalom vysvetľovaní v čínštine a angličtine, že chceme vedieť, kedy je kostol otvorený vysvitlo, že to je telefónne číslo nejakého obchodu a „kostoly nepredávajú“. Druhý hovor dopadol podobne. Tam sme sa ani nevedeli dopátrať k spoločnému porozumeniu slova kostol. V mierne beznádejnej situácii sme sa rozhodli opýtať okoloidúcich ale samozrejme nikde nikoho. Prešlo okolo pár ľudí, ktorí nevyzerali veľmi komunikatívne a pomaly sme to chceli zabaliť. Zrazu sme si zahliadli okolo kráčajúcu mladú slečnu. Naše pokusy o komunikáciu v čínštine na túto tému doteraz zlyhávali a tak sa Ralph najprv prihovoril otázkou, či hovorí po anglicky. Ozvalo sa „Si, si“. (Fakt, že odpovedala po taliansky sme si uvedomili až neskôr, ale jej angličtina bola na čínske pomery fantastická.) Slečna nevedela, kde sa nachádza nejaký iný kostol a ani kedy je omša v tomto ale pôsobila milo a ochotne a tak sme ju aspoň poprosili, či by nemohla zavolať na informácie a opýtať sa za nás. S úsmevom sa tejto úlohy zhostila. Na informáciách samozrejme „štandardne“ nevedeli. V tom momente som mal sto chutí zavolať na fantastickú policajnú linku a opýtať sa ich ale zdravý rozum ma zachránil :-) Po neúspešnom telefonáte sa slečna predstavila ako Yangyang a dala nám svoje telefónne číslo s tým, že je miestna a keby sme mali nejaký problém, nech zavoláme. Problém sme síce nemali ale už ani čo robiť. Brány kostola boli zavreté a tak sme na seba s Ralphom žmurkli a po pár vetách sprevádzali Yangyang nakupovať do neďalekého obchodného domu. Mala už (chvalabohu) vytipované, čo chcela kúpiť, „odbornými očami“ sme jej to odobrili a bolo po nákupoch. Pravdupovediac, asi najrýchlejšie nakupovanie v histórii. Všetky ženy by sa od nej mohli učiť :-) Svetlo v obchode však ukázalo, že mladá slečna asi nebude až taká mladá. Môj typ bol 24, Ralphov 23. Polichotene sa usmiala, no svoj vek zatiaľ neprezradila. Bolo ešte iba 9 hodín a bola by škoda sa rozísť tak skoro a preto sme sa akosi spoločne uzniesli na pokračovaní v nejakej kaviarni. Pretože sa Yangyang toho večera rozhodla ísť pešo a nemala so sebou auto, navrhla použiť bratove. Stále v šoku z celej situácie sme ju nasledovali na parkovisko. Hľadalo sa modré BMW. (Predpokladal som, že má extra kľúče alebo ich schovávajú na nejakom dobrom mieste.) Prešli sme celé podzemné parkovisko stále si s Ralphom vymieňajúc pohľady a čudujúc sa nad absurdnosťou celej situácie, no auto sme ale nenašli. Yangyang zavolala bratovi, prehodila s ním pár slov a keď dohovorila, skonštatovala, že je „hlúpy“ pretože ho zaparkoval niekde inde, ale nemáme sa čoho obávať, že nás vyzdvihne pred neďalekým hotelom, kde má kanceláriu.
pondelok, marca 19, 2007
Yangyang a Kevin
Pred tromi týždňami v nedeľu sme sa Ralphom dohodli, že pôjdeme do kostola. V jednej brožúrke sme našli adresu a čas omše. Bolo tam napísané 8.00, no nevedeli sme, či je to ráno alebo večer. Keďže sme to ráno prespali, povedali sme si, že je šanca stihnúť to večer a keď nie tak aspoň zistíme, kde to je a ako to vyzerá. Mali sme dosť času a tak sme išli autobusom. Ten nás nezaviedol až tak blízko a chcelo to asi ďalších 15 minút chôdze. Keď sme konečne našli bránu do nádvoria, kde bol spomínaný kostol, bola zatvorená. Celé to miesto vyzeralo, ako keby tam živá duša nezavítala už pekne dlho. Žiadne oznamy, nástenka, plagát, len kríž, pár nápisov v čínštine a na rôznych miestach 2 telefónne čísla. Neostávalo nám nič iné ako skúsiť zavolať. Čakali sme na druhej strane faru alebo kňaza osobne, ktorý nám bude schopný poskytnúť nejaké tie informácie. Oba hovory dopadli katastrofálne, teda skôr tragikomicky. Pri prvom pokuse po 5 minútovom hovore a Ralphovom zúfalom vysvetľovaní v čínštine a angličtine, že chceme vedieť, kedy je kostol otvorený vysvitlo, že to je telefónne číslo nejakého obchodu a „kostoly nepredávajú“. Druhý hovor dopadol podobne. Tam sme sa ani nevedeli dopátrať k spoločnému porozumeniu slova kostol. V mierne beznádejnej situácii sme sa rozhodli opýtať okoloidúcich ale samozrejme nikde nikoho. Prešlo okolo pár ľudí, ktorí nevyzerali veľmi komunikatívne a pomaly sme to chceli zabaliť. Zrazu sme si zahliadli okolo kráčajúcu mladú slečnu. Naše pokusy o komunikáciu v čínštine na túto tému doteraz zlyhávali a tak sa Ralph najprv prihovoril otázkou, či hovorí po anglicky. Ozvalo sa „Si, si“. (Fakt, že odpovedala po taliansky sme si uvedomili až neskôr, ale jej angličtina bola na čínske pomery fantastická.) Slečna nevedela, kde sa nachádza nejaký iný kostol a ani kedy je omša v tomto ale pôsobila milo a ochotne a tak sme ju aspoň poprosili, či by nemohla zavolať na informácie a opýtať sa za nás. S úsmevom sa tejto úlohy zhostila. Na informáciách samozrejme „štandardne“ nevedeli. V tom momente som mal sto chutí zavolať na fantastickú policajnú linku a opýtať sa ich ale zdravý rozum ma zachránil :-) Po neúspešnom telefonáte sa slečna predstavila ako Yangyang a dala nám svoje telefónne číslo s tým, že je miestna a keby sme mali nejaký problém, nech zavoláme. Problém sme síce nemali ale už ani čo robiť. Brány kostola boli zavreté a tak sme na seba s Ralphom žmurkli a po pár vetách sprevádzali Yangyang nakupovať do neďalekého obchodného domu. Mala už (chvalabohu) vytipované, čo chcela kúpiť, „odbornými očami“ sme jej to odobrili a bolo po nákupoch. Pravdupovediac, asi najrýchlejšie nakupovanie v histórii. Všetky ženy by sa od nej mohli učiť :-) Svetlo v obchode však ukázalo, že mladá slečna asi nebude až taká mladá. Môj typ bol 24, Ralphov 23. Polichotene sa usmiala, no svoj vek zatiaľ neprezradila. Bolo ešte iba 9 hodín a bola by škoda sa rozísť tak skoro a preto sme sa akosi spoločne uzniesli na pokračovaní v nejakej kaviarni. Pretože sa Yangyang toho večera rozhodla ísť pešo a nemala so sebou auto, navrhla použiť bratove. Stále v šoku z celej situácie sme ju nasledovali na parkovisko. Hľadalo sa modré BMW. (Predpokladal som, že má extra kľúče alebo ich schovávajú na nejakom dobrom mieste.) Prešli sme celé podzemné parkovisko stále si s Ralphom vymieňajúc pohľady a čudujúc sa nad absurdnosťou celej situácie, no auto sme ale nenašli. Yangyang zavolala bratovi, prehodila s ním pár slov a keď dohovorila, skonštatovala, že je „hlúpy“ pretože ho zaparkoval niekde inde, ale nemáme sa čoho obávať, že nás vyzdvihne pred neďalekým hotelom, kde má kanceláriu.
Spoločenský život
V pondelok nato začala škola. Ako tak si konečne vynútila istú pravidelnosť v našich dňoch. Koniec vyspávania, hodiny každý deň o 8.00. Pozitívum je ale prestávka na obed, ktorú majú všetci bez ohľadu na rozvrh. Pravidelné spoločné obedy a večere sa už akosi stali tradíciou. Kvôli nie veľmi teplému počasiu síce často skončíme priamo v budove internátu no jedenie toho istého jedla každý deň sa zjavne ešte nesprotivilo
dostatočne na pohyb ďalej. Mali sme tu už aj kačací tanec počas večere uprostred plnej jedálne kvôli prehranej strávke. Výnimkou ale boli (a asi aj budú) piatkové večery. Pred pár týždňami som bol Joeom na obed v japonskej reštaurácii, kde za paušál môžete jesť koľko vám hrdlo ráči a za trošku väčší paušál to zahŕňa aj neobmedzené množstvo saké. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad a tak sme to navrhli ako aktivitu na piatkový večer. Nápad sa zapáčil a vyzeralo na dobrých 25 ľudí. S Ralphom sme to išli objednať a dohodnúť. V reštaurácii sme boli odvedení mladou slečnou v kimone za staršou „šéfovou“, tiež v kimone. Keď začula číslo 25 zažiarili jej oči a hneď bola ochotná presúvať a spájať ... Už si asi viete predstaviť moju rolu v situMyslím, že nie je potrebné podrobne opisovať všetky akcie tohto druhu ... Len tak spomeniem, že tento piatok sme boli pre zmenu v indickej reštaurácii a v mexickom klube na oslave narodenín nejakého Mexičana, ktorého som tam ani nevidel. Keďže bol v sobotu deň Sv. Patricka, museli sme byť solidárni aj voči írskej časti :-) My to síce veľmi neoslavujeme, ale na západe je to veľká udalosť a tak sa asi všetci biely zhromaždili v asi jedinom Irish pube – Shemrock (štvorlístok :-) v meste. Pri vstupe vás sympatická Írka ochotne pomaľovala do ich národných farieb a každý sa potom mohol venovať západným „športom“ ako biliard, šípky či Guiness. Nehorázne ceny a dav ma síce vyhnali dosť skoro preč, inak pokoj
utorok, marca 13, 2007
"Ako budeme pracovať, tak budeme žiť!"
Jednou z najfantasmagorickejších vecí bolo oficiálne uvítanie. Všetko to malo začať vo veľmi príjemnom čase - 1.30. Štandardne sa nikto neobťažoval vysvetliť nám, kde sa v areály nachádza „Student Activity Center“. Pre istotu sa dav zhromaždil o polhodinku skôr a každý dúfal, že ten druhý bude vedieť. Samozrejme sme to nikto nevedeli, ale tu sa človek musí len nechať unášať prúdom a dúfať, že všetko to nejako vyjde samo. Precízne plánovanie a snaha vedieť veci dopredu by vás priniesli do hrobu. 1.20. Objavuje sa neznáma dáma v strednom veku a gestami zorganizuje stádo na pochod smerom k miestu činu. Doviedla nás do reprezentatívnej budovy neďaleko nášho internátu. Uniformovaná ochranka nevšímavo postávala pri vchode. Samotná „ceremónia“ sa odohrávala v auditóriu. Pri vstupe ihneď upútal moju pozornosť neprehliadnuteľný dlhý stôl s červeným obrusom, mikrofónmi a úhľadne usporiadanými fľaškami s vodou. Nad ním veľký nápis na červenej látke a v pozadí Malá nočná hudba. Spolu s českými bratmi sme nevedeli, či plakať alebo sa smiať a to sme ešte netušili, čo bude nasledovať.
Čakali sme asi 10 minút a potom prišli ONI. V úhľadnom zástupe vyšli na pódium, usadili sa a dav pomaly stíchol. Najaktívnejší, dekan medzinárodnej fakulty sediaci v strede, nás privítal a s nekonečným entuziazmom niečo bľabotal po čínsky. Našťastie nám bol dožičený aj preklad, v tom momente sme zistili, že 3 ľudia pri stole slúžia ako prekladatelia do angličtiny, japonštiny a kórejčiny. Šou sa začala. Predstavenie každej osoby bolo doprevádzané búrlivým potleskom inicializovaným učiteľským zborom v prvých radách. Úklony, rečnícke gestá, chválenie sa veľkosťou, úspechmi školy a krásou mesta. Kompletná plejáda všetkého čo ku typickému zrazu KSČS patrí. Jediné čo chýbalo, bol povinne jasajúci dav.
Medzinárodne, po väčšinou kapitalistické publikum bolo viac menej neutrálne, ba priam až miestami znudené. Asi im to nič nepripomínalo (opäť sa odkazujem k rozprávaniam, knihám a filmom :-) Ja a český bratia, sme sa bavili skvele a spolu s nami kórejská menšina (ktorá je vlastne asi skôr väčšina) chichúňajúc sa a dávajúc najavo nepochopiteľnú radosť z počutia vlastného jazyka v Číne. (Nič proti, ale oni sú vo všeobecnosti trochu divní, ešte som ich nepochopil ...) Praktické alebo dokonca užitočné informácie sa akosi rozplynuli medzi ostatnými dôležitosťami, ktoré bolo potrebné na uvítanie spomenúť. Ale tak čo, nebudeme z toho predsa robiť tragédiu... sú tu už 5000 rokov, asi vedia čo robia. Ach, pardon, jedna by sa predsa len našla. Inštrukcie ako sa rozdeliť podľa jazykov na policajné školenie o bezpečnosti. Po ICH odchode sme si hneď s bratmi Čechmi vymenili postrehy cestou do menšej triedy. Čakal nás tam mladší policajt a jedna súdružka učiteľka. Natešene privítala tohto člena zboru „obecného úradu verejnej bezpečnosti“ a vysvetlila mu, akí sme všetci radi, že ho tu dnes môžeme mať. Až som sa bál, že sa jej zlomí lyža v tej rýchlosti. Mladík nás biednou angličtinou opäť privítal, zatiaľ čo jeho šarmantná súdružka asistentka (súdružka učiteľka) energicky a s hollywoodskym úsmevom rozdávala letáčiky. Hangzhou je fakt nádherné mesto, ale keď o tom začal opäť dristať ešte aj súdruh VB svojou lámanou angličtinou, pohrúžil som sa do štúdia letáku. Leták popisoval rôzne administratívne úkony, ktoré musíme vykonať a samozrejme zoznam vecí, ktoré nesmieme. Dokopy nič prekvapivé. Súdruhovi zazvonil prvý krát mobil, povedal „sorry“ a chvalabohu zabudol, že ešte nepochválil každú ulicu a vrhol sa na svoju parketu – bezpečnosť.
V mylnej domnienke, že nám bude rozprávať nejaké dôležité novinky, začal nahlas čítať leták. Jeho úsilie vyvrcholilo hurónskym rehotom, keď v snahe povedať, že nám dávajú tento list papiera pre našu bezpečnosť z neho vyšlo „For your protection, we give you this shit ...“ Nechápajúc prečo sa mu všetci smejú po chvíľke pokračoval ďalej. Šum a posmešky naďalej dobre živil neustále opakovaný výraz „We’ll give you some punishment“ v prípade, že porušíme nejaké pravidlo a neustále vyzváňajúci telefón. Keď sa už naša debata na otázku, čo to vlastne znamená „some punishment“ zvrhávala k bičom a koženým maskám sme si akosi uvedomili, že predsa je to len autorita a budeme s nim možno aj osobne jednať pri niektorom z nespočetných byro
kratických cirkusov a prestali sme. No zapamätajte si, čínska polícia je vraj veľmi nápomocná, napríklad ak máte hocijaký problém, máte proste zavolať na ich linku a oni vám po „chvíľke čakania“ určite dajú k telefónu niekoho, kto hovorí anglicky a poradí vám. Keďže dodržiavanie zákonov je dôležitá a ľudu prospešná vec, tak samozrejme musel súdruh VB dodržať aj zákon padajúceho ... . Na všetky konkrétne otázky z publika sa dostavili odpovede typu: navštívte našu stanicu, povieme vám; choďte na naše stránky, nájdete to tam a keď už padla nevyhnutná otázka, kde vlastne tá najbližšia stanica je, súdruh nás hrdo presmeroval na ich fantastickú telefónnu linku ... So slzami v očiach sme opúšťali túto miestnosť odnášajúc si „some shit“ a bojac sa „some punishmetu“.Aby som toho na jeden deň nemal málo, mal som na programe ešte vybavovanie mojich predmetov. Na fakulte výpočtovej techniky to išlo ako po masle. Milá mladá slečna s priemernou angličtinou mi asi za 20 minút dala dokopy celé 4 predmety v „angličtine“. (píšem to po týždni školy, preto tie úvodzovky) Z bohatej ponuky som si po dlhom premýšľaní a precíznom zvážení vybral všetky 4. Dva z nich mali začať až koncom marca a trvať do polky apríla. Takto som si moje vyťaženie teda nepredstavoval. Odhodlanie si k tomuto časovo náročnému rozvrhu pridať nejaké ekonomické predmety ma dovlieklo na fakultu ekonomiky. S papierom v ruke s menom kontaktnej osoby som sa vrhol dnu. Natrafil som na nejakú čínsku študentku, od ktorej som sa pokúšal zistiť, kde asi by sa daná osoba mohla nachádzať. Neuspel som. Bola milá a usmievavá ale veľa mi toho neporadila. Začínal som mať pocit, že tu to až tak ľahko nepôjde. Umocňoval to aj postarší ošumelejší interiér a ešte červenšie nástenky. Ďalší mladík mi už avšak ochotne ukázal tie správne dvere. Pani Wang Quing Feng si asi odskočila. Trpezlivý, uvelebený s výsledkami na druhej fakulte som spokojne čakal. Po 10 minútach ma spokojnosť opustila a išiel som skúsiť šťastie vedľa. „Wait a minute“ znela odpoveď na moju otázku. Asi po 5 minútach sa stratená pani Wang Quing Feng našla. Zďaleka nepôsobila tak sympaticky ako slečna predtým. Jej angličtina bola o trošku horšia a znalosť v dianí na jej fakulte tiež. Strávil som tak krásnych 70 minút čakaním a odpovedaním na tie isté otázky dookola, zatiaľ čo ona vyše 20 krát telefonovala na rôzne miesta. Pár krát si aj odbehla a nakoniec po všetkom zosmolila jeden kus papiera, na ktorom boli 3 predmety, ktorých názvy ani ona sama nevedela. Počas spoločného boja o predmety v „angličtine“ sa z nej vykľula milá a ochotná osoba ale bohužiaľ stále nekompetentná. O piatej pre ňu prišiel manžel s malým synom a už aj ja zničený tým čakaním so len hľadal najjednoduchšiu cestu úniku. Absolútne som nechápal, čo sa mi snažila na konci o tých predmetoch vysvetliť, len som zodpovedne prikyvoval a prešľapoval z nohy na nohu. Hneď ako skončila som sa poďakoval a bežal ďaleko preč.
(Podarilo sa mi nastaviť anonymné pridávanie komentárov bez nutnej registrácie. Tak dúfam, že to pomôže.)
pondelok, marca 05, 2007
Ázia vie variť!
Keďže mám zajtra školu a nechcem aby ste toho museli čítať tak veľa naraz, asi to na dnes preruším. Ešte tu mám oficiálne uvítanie na škole (postarší, predstavte si zraz KSČS, víkend rozrastania sa medzinárodnej partie a najnetypickejší záver snahy nájsť v Číne kostol. Majte sa krásne, držte mi palce v škole a kľudne napíšte nejaký ten komentár, zatiaľ ste neboli veľmi plodní ... :-) (Pod textom stačí kliknúť :-) Zároveň ďakujem za všetky povzbudivé emaily. Budem sa snažiť.
utorok, februára 27, 2007
Čína Rocks!
sobota, februára 24, 2007
Bez peňez do hospody nelez!
Tak, bolo asi pol piatej keď som natrafil na českých spolubratov. Po krátkej konverzácii o pokračujúcom vývine ich sťahovania sa na privát, kontrole mailov a podobných nevyhnutnostiach bolo niečo po piatej. Prešiel som sa po okolí a našiel asi 8 zatvorených pobočiek bánk. Je to v celku pozoruhodné, že majú hŕbu rôznych bánk. Pripomína mi to predrevolučnú situáciu (poznám to samozrejme len z mojej knižky o bankovníctve), keď štát prefinancovával „národné potreby“ pod niekoľkými názvami. Tak napríklad: Industrial and Commercial Bank of China, Construction Bank, Agricultural Bank of China, Merchants Bank of China atd. Chcel by som vedieť v čom spočíva ich špecializácia ... Idey normálneho jedla som sa pomaly vzdal a tak som si povedal, že sa pokúsim aspoň dovolať Joeovi, pretože sme sa mali stretnúť na kultúrnu debatu... China Telecom je síce veľmi veľkorysí s rozmiestením ich automatov ale bohužiaľ nerátajú s jedincami, ktorí nevlastnia ich telefónu kartu. Tak chodím a hľadám, chodím a hľadám. Bingo. Našiel som jeden malý obchodík, kde mali vystavený telefón.
Radšej som hneď vytiahol peniaze a telefónne číslo a s nemým úsmevom naznačoval slečne o čo mi ide. Pochopila. Na druhej strane linky mi vysvetli, že dané číslo neexistuje. Nechcem krivo obviňovať Joa, že mi ho zle napísal ale ... Nedovolal som sa. Tak som sa stavil na nákup ďalších pár instantných pochúťok a zakotvil na internete. S odhodlaním ísť spať skoro som sa vrátil na izbu okolo 10. Snaha sa cení ale výsledky hodnotia. Išiel som spať o štvrť na päť s optimisticky nastaveným budíkom na 8.00. Vstal som už o 11. Po výdatných banánovo-perníkových raňajkách výprava za juanmi pokračovala. Až moji český spolubratia, na ktorých som opäť natrafil, mi pripomenuli, že je sobota. Nebol som si istý, či v tomto prípade víťazí komunizmus alebo kapitalizmus ale jesť sa musí, tak som tomu dal šancu. Zvíťazil trh. Banky sú otvorené aj v sobotu. V poľnobanke som vystál nedlhú radu a s úsmevom vytiahol na pokladníka doláre. Ten len kýval a vravel „ďžonkua jinchan“ Zakýval som nechápavo hlavou. On na to vytrvale „ďžonkua jinchan“ Ukázal som viac zubov a naďalej nechápavo kýval hlavou. V tom ho osvietilo, vybral malý kus papiera a po chvíľke úpenlivého premýšľania a troch škrtancoch, mi ukázal „China of Bank“ Z môjho výrazu pochopil, že nemám predstavu kde majú najbližšiu pobočku a ukázal mi smer cesty. Radostne som poďakoval a dal sa na cestu. Mojou chybou som vliezol do Industrial Bank of China (nápis bol cez roh budovy a ja som si všimol len Bank of China :-) Na moje prekvapenie, mi hneď peknou angličtinou pokladníčka vysvetlila, že som na zlom mieste. V Bank of China to už prebiehalo skoro bezbolestne. Musela síce vypísať 3 papiere, ofotiť môj pas a zapisovať niečo do dvoch rôznych počítačov ale výsledok bol veľmi uspokojivý. Peniaze a dokonca aj obálka na ich uloženie. Ako som tak čakal kým to všetko pripravovala, všimol som si umelohmotnú ceduľku s jej menom, fotkou a číslom na ktorej boli tri tlačítka na zaznamenanie vašej spokojnosti so službami daného zamestnanca. Keby tam bola jednotka s hviezdičkou, bola by ju dostala,
musela sa bohužiaľ uspokojiť s najlepším hodnotením ktoré tam bolo: „Uspokojivé“. Viete si predstaviť keby sme takýto zázrak techniky mali aj my napríklad na daňovom úrade ... ? Úsmevom sa poďakovala a ja som konečne mohol ísť na plnohodnotný obed do McDonaldu.
piatok, februára 23, 2007
Hangzhou
Prvé ráno v Hangzhou
Už keď som bol hore tak chuť na kávu ma vyhnala von z internátu. Dnes je ešte stále nejaký sviatok, takže supermarket naproti je zavretý. Tam som chvalabohu natrafil na istého Nicka z Austrálie, ktorý tiež prišiel včera večer a von ho vyhnali podobné potreby ako mňa. Nakoniec sme sa spolu dopátrali k jedinému otvorenému obchodu a to s ovocím. Kúpil som si vodu, kolu a banány. Hm. Na to sme dostali horúci tip od jedného Američana, že „tým“ smerom je supermarket. Po 20 minútach márnej chôdze sme sa akosi dohodli, že to na také skoro ráno stačí a radšej sme išli spať. Medzičasom otvorili iný obchod tak som si mohol kúpiť základné vybavenie: pohár, Nescu, práškovú smotanu, cukor a celkom dobré keksy. Teraz pijem tu spomínanú kávu a pokúšam sa podeliť o moje prvé ráno v Hanzgzhou. Mám sa za pár hodín stretnúť s 2 Čechmi a ideme na trestnú výpravu za čínskou stravou.
štvrtok, februára 22, 2007
Príchod
Začalo to všetko nočnou výpravou do Viedne po hektickom balení (ktoré by trvalo až doteraz nebyť Miša a Svetlany – ďakujem veľmi pekne). Cesta až do Šanghaja bola pomerne pohodlná a bezproblémová. Helsinki vyzerajú ako sympatické miesto, sú tam stromy, sneh a mínus 15 °C :-) Mimochodom, všetci, ktorí ste pochybovali o Finnair ste pochybovali zbytočne. Majú príjemný blonďavý personál, celkom schopné jedlo a veľa miesta na nohy.
Po príchode na medzinárodné letisko Pudong, prežití prvotného šoku, že všetci rozprávajú jazykom, ktorému vôbec nerozumiem a rýchlej výmene peňazí v automate som sa vybral na jediný komerčne používaný Maglev (pre neznalých: maglev je vlak ktorý sa vznáša na magnetickom vankúši, ide veľmi rýchlo a „bohužiaľ" nerobí tdm tdm) . Bol to príjemný zážitok cestovať rýchlosťou 430 km/h ale krátky. Vďaka tejto rýchlosti prekonal vzdialenosť 30 km za zhruba 8 minút. Maglev ma vyhodil na nejakej stanici šanghajského metra a tam som zázrakom natrafil na jedného mladíka, ktorého som si všimol už vo vlaku a tak som sa prihovoril. Slovo dalo slovo a zistil som, že je na ceste z Tokia domov do Hangzhou. Samozrejme, ako zatiaľ pre mňa typický Ázijec, mi ochotne navrhol aby sme išli spolu, ale že si ešte potrebuje zariadiť nejaké veci. Tak som si povedal, že nemám čo stratiť a šiel som. Hm. Malo to aj svoju tienistú stránku, ten človek, mimochodom volám ho Joe pretože som nedokázal zopakovať jeho čínske meno, je čo sa týka roztržitosti a zábudlivosti kombináciou mňa a Filipa takže .... Počas dňa stihol zabudnúť notes na pulte, drobné na automate, vystúpiť na správnej zastávke, temer zašantročiť lístok a kúpiť lístok na vlak o 5 hodín namiesto o 2. No všetko sa to vylepšilo keď nás jeho otec vyzdvihol na stanici v Hangzhou a odviezol ma pohodlne až pred dvere internátu. Chvalabohu Joe zatelefonoval ešte predtým na internát a po príchode vybavil všetko papierovanie v čínštine, čo všetko zjednodušilo vzhľadom na fakt že tu nikto nerozpráva po anglicky.
Čo sa týka Hangzhou tak som toho zatiaľ veľa nevidel, len trochu z auta, tomu sa budem venovať keď to trochu viac preskúmam. Intrák je tiež ok, omnoho lepšie ako som čakal, bývam sám, mám na izbe klimatizáciu, sprchu, záchod a telku.
Tak moji drahí, vifón mám už studený a nejako som sa dnes rozpísal, nenechajte sa nikto pomýliť, že to bude tak aj naďalej :-) Majte sa zatiaľ všetci pekne.
