Pravdupovediac neviem, kde dnes začať. Je skoro polnoc a popri pozeraní Oskarov sa chcem podeliť o môj prvý večer v čínskej spoločnosti. Joe sa ponúkol, že mi pomôže kúpiť SIM kartu a zariadiť iné veci. Po zdvorilostnej konverzácii a podelení sa o moje prvé zážitky v Číne, som Joeovi položil zákernú otázku, akú známku potrebujem na list do Európy. Skonzultovali sme personál, no oni štandardne nevedeli. Vedel som kde je najbližšia pošta, tak s listami vo vrecku som navrhol využiť priamo ich vedomosti. Pošty asi fungujú všade rovnako a po zalepení obálok štetcom umiestneným v nádobe priamo nad schránkou sa listy vydali na ich dlhú cestu. Pobavila ma Joeova prekvapená tvár, keď som olízal známku a prilepil ju na obálku. Nevedel, že sa to dá. Ďalšou úlohou na zozname bola karta. Rozhodol som sa pre China Mobile, vraj majú najlepšie pokrytie aj keď trochu vyššie ceny, SMS za 30 halierov a minúta za 1,2 Kč neznela až tak tragicky. Prirodzene to nebolo ako vo Vodafone. Veľký brat nepovoľuje supermarketový prístup, všetko je potrebné evidovať. Nemôžem nesúhlasiť s týmto postojom, má to niečo do seba a myslím, že niekde v Singapure to výrazne zabránilo teroristom komunikovať a odstreľovať bomby pomocou mobilu :-) Pochopiteľne som podpísal zo 5 papierov, ofotili si môj pas a dali mi obálku plnú papierov a prospektov. Ešte sme spravili menšie nákupy na trhu s elektronikou a hladní išli do reštaurácie hotela XIN KAI YUAN
(prosím nemyslite si, že si to pamätám, z rohu na mňa zíza rybia hlava trčiaca z tašky s menom reštaurácie). Cestou mi Joe stihol vysvetliť, že je to veľmi známe miesto s vynikajúcou kuchyňou. Po mojich minulých skúsenostiach s čínskou stravou som sa pozitívne naladil a dúfal, že to doteraz bola iba otázka miesta. Zaujímalo by ma, kde má optimizmus jedného človeka hranice... Mimochodom, cestou znamená jazda taxíkom nevediac kam ideme a Joe zúfalo snažiaci sa rozpamätať na meno reštaurácie či ulice a sem tam v poslednej chvíli kričiac taxikárovi aby odbočil. Ešte som vám nehovoril o čínskom štýle jazdy ale to si necháme na inokedy. Len drobnosť, pre tých ktorí máte motýle v žalúdku s Filipom, vyberte si inú destináciu ako Čína. Ako doteraz vždy, dostali sme sa kam sme chceli. Reštaurácia bola plná a hlučná ale príjemná. Čínske rodiny pojedali všetky možné poklady ich kuchyne. (Pre milovníkov zvierat, v tejto oblasti je konzumácia psov a mačiek
považovaná za nechutný zvyk, tak žiadne strachy.) Zveril som sa do „kvalifikovaných“ rúk a nechal ho objednať jedlo. Predpokladal som, že to bude bezpečnejšie a s pomaly blednúcimi spomienkami na našu menzu som dostal viac guráže objavovať. Po krátkej chvíli prišlo na rad studené jedlo. Nepatrí sa tu sedieť pri prázdnom stole a čakať celých 15 minút na teplý chod by bola príliš dlhá doba. Na prvý pohľad nebolo možné identifikovať, čo to je. Odvážne som uchopil paličky a z misky po pár sekundách zápasu zdvihol slizký a klzký krajec niečoho neurčitého. Pre istotu som sa opýtal, čo to tak asi je a dozvedel som sa, že je to hovädzie. Neviem, čo tu majú proti mäsu samotnému, zjavne kosti, koža, šľachy a masť sú obľúbenejšie. Tipujem, že to bol studený hovädzí tuk. S malou dušou som si túto delikatesu vopchal do úst. Napadlo by vás, že studený hovädzí tuk bude mať príchuť pelendreku? Ja som to teda nečakal. V snahe zmenšiť to na prehĺtnuteľnú veľkosť, pod Joeovym skúmavým pohľadom, som žuval a žuval, usmieval sa a na znak neodolateľnej chuti pokyvkával hlavou. Nakoniec sa tá vec prebojovala do môjho žalúdka. Zatiaľ mi to nepripadalo nejako vyslovene zlé. Ochutnal som druhú lahôdku. Išlo o nejakú zeleninu plnenú ryžou v sladkej omáčke. To sa mi pozdávalo omnoho viac. So zmiešanými pocitmi som postupne striedal jedno za druhým, na jednej strane modliac sa za príchod „normálneho jedla“ a na druhej strane s rastúcim strachom, či sa to ešte nezhorší, všetko dopĺňajúc veľkými dúškami pomarančového džúsu. Ku koncu už studený kravský tuk privolával veľmi živé obrazy a mal som ten neodvrátiteľný pocit, že ak zjem ešte jeden kúsok, tak môj žalúdok ho odmietne. Moje prosby sa čiastočne naplnili. Sympatická čínska čašníčka priniesla teplú zeleninu. Nedokážem bohužiaľ špecifikovať o aké druhy išlo, jediné čo sa dá k tomu povedať je, že všade je olej, niečo je nasolené príliš a do niečoho soľ nedávajú vôbec. Čínske huby sa nijako nepodobajú na tie na kúsky nakrájané čierne, ktoré dostanete v Európe. Sú veľké a slizké. Aj keď asi nie som schopný to oceniť, pretože huby vo všeobecnosti nie sú moje ... A tak v snahe nesklamať Joeove ódy o tom, aká je čínska kuchyňa fantastická a ako veľmi mu v Japonsku chýba som pokračoval v kolobehu.
Zavítala medzi nás ryba. Keď vravím ryba tak myslím ryba. Hlava, chvost, plutvy. Stretnúť tento pokrm v noci v kuchyni, tak pravdepodobne už nezaspím. Chuť ma ale prekvapila. Srdce mi podskočilo a konečne na stole plnom jedla bolo niečo, čo vyzeralo nádejne. No bolo mi jasné, že si nemôžem dovoliť jesť len tú rybu. Tak som si našiel stratégiu. Od najhoršieho po rybu. Tá to vždy neutralizovala. Ale všetko sa po čase opotrebuje. Spomienky na McDonalda boli stále príťažlivejšie a príťažlivejšie. Keď som si myslel, že sa to už nemôže zhoršiť, spomínaná Číňanka sa objavila s polievkou. Kurací vývar v ktorom plávala pekne na kúsky nasekaná koža, biele guľky a niečo ako okrúhle ravioly plnené mäsom. Opäť ma premohla zvedavosť a opýtal som sa čo je tá biela vec. Nemal som. Múka s rybou. Predstavte si slizkú halušku páchnucu rybou v kuracom vývare. Zdolal som polievku a vrátil sa k môjmu kolobehu. Ako tak hody pokračovali, začínal som si predstavovať bombový útok na reštauráciu, letecký nálet a Santa Clausa padajúceho komínom. Hocičo, čo by nečakane ukončilo večeru. Jediná udalosť bol príchod kačky. Už predtým som si nevedel vysvetliť, čo urobíme s tým všetkým jedlom ale ešte toto! Kačka bola plnená. Zmes popola, orieškov a spečeného hrášku by to vystihla asi najpresnejšie. Pri prežúvaní toho úbohého kusu hydiny by som bol za cheesburger vraždil. Predstava nezdravého mletého kusu karcinogénnej zmesi sóje a hovädzieho sa postupne menila na neodolateľnú túžbu a odnášala ma ďaleko odtiaľ. Do reality ma vracali len Joeove entuziastické pobádania, aby som si ešte nabral. On si to užíval maximálne. Nevedel, čo jesť skôr a dopĺňal to neustálymi komentármi o fantastickosti týchto pokrmov. Dával to patrične najavo,
keď z tej istej misky striedavo jedol polievku, rybu a kačku. Táto agónia trvala ešte asi polhodinu. Uzniesli sme sa, že by bola veľká škoda nechať zvyšok jedla napospas a tak nám ho ochotne zabalili. Samozrejme som dostal jedlo ja, moje námietky, že si ho nemám kde zohriať veľmi nezabrali. A tak na mňa ešte stále z rohu zíza rybia hlava. Počkám ešte deň, dovtedy už určite bude pokazená a bez výčitkou svedomia si nájde svoju cestu späť do prírody - v koši.
Nie príliš sýty no náramne potešený odchodom som na ulici dostal od Joea vysvetlenie, že sa k nám pripoja jeho bratia (tak tu nazývajú bratrancov). Strávili sme asi hodinu prechádzkou po brehu jazera. Asi už nie je nijako zaujímavé vravieť, že sme sa do baru postupne vrátili skoro na to isté miesto kde sme začali. Nájsť bar si vyžiadalo asi 5 telefonátov a opýtanie sa niekoľkých ľudí. Bar ma úplne prekvapil. Mal som nejasnú predstavu z názvu Žltá kráska (celkom vhodný názov pre podnik iného typu ako miesto, kde hrá jazzová kapela). Vyzeralo to úplne západne. Jediná vec, ktorá pripomínala, že sme stále
v Číne, bolo osadenstvo a červené ozdoby nad barovým pultom. Bratia prišli s priateľkami, no nikto nehovoril po anglicky, takže komunikácia závisela na prekladaní a držala sa obligatórnych otázok odkiaľ som, ako dlho tu budem a ako sa mi zatiaľ páči pobyt. Nastúpila kapela zložená z Austrálčanov a jedného Američana. Najprv len inštrumentalisti a neskôr sa pridala sympatická speváčka. S maximálnou snahou upútať komorné publikum vkladaním názvov čínskych miest do jazzových evergreenov veľmi neuspeli. Ľudia síce zatlieskali no od varu to malo ďaleko. V kľude som si užíval svoje prvé čínske pivo a sledoval kapelu, zatiaľ čo bratia sa rozprávali.
Po odchode mladšej dvojice, keď konverzácia trochu ustála, priateľka staršieho brata pôsobila už náramne otrávene. Decentne si usrkávala zo svojho drinku a klopkala nechtami o stôl. Keď skontrolovala svoj telefón v priebehu minúty tretí krát, Mirror (starší brat) prerušil rozprávanie s Joeom a prehodil s ňou zopár slov. Vyplynulo z toho, že sa im tu až tak nepáči a opýtali sa či by niekomu vadilo ak by sme zmenili bar. Ja som samozrejme súhlasil, kapela práve skončila prvé kolo, tak prečo nie. Po krátkej jazde taxíkom sme vystúpili pred blikajúcim klubom MAX. Ide o miestny klub typu Duplex, či Exit. Na prvý pohľad pôsobil vchod pomerne štandardne, až na všadeprítomné blikajúce svetlá. Veľkosťou by však prekvapil asi každého Európana. Dve sekcie, normálna a VIP. V normálnej malý parket (ako som neskôr zistil odpružený) obklopený kopou stolov a na vyvýšenom balkóne boxmi. Keďže sme sa zdržali v šatni, museli sme zvyšok chvíľu hľadať. Boli práve v jednom z boxov. Moje usadenie bolo krajne dramatické. Celý klub bol čierny, zem, stoly, steny ... V strede nízkeho stola boli svietiace kresby a v domnení, že ohraničujú celý stôl som sa s rukami vo vreckách bundy vybral napred - krížom cez roh stola. Každý si asi dokážete živo predstaviť, čo nasledovalo. Po tejto komickej imitácii vreca zemiakov som samozrejme dostal záchvat smiechu, moji spoločníci, dvíhajúc ma zo stola sa ma so strachom v očiach pýtali, či som v poriadku, no so slzami v očiach som sa dokázal len smiať.
Keď sme už všetci bezpečne sedeli, objavil sa čašník. Priniesol misu čerstvého ovocia, Chivas Regal, kartón ľadových čajov, poháre a kocky. Namixoval veľmi jemný drink a do malých pohárov všetkým nalial. Zaznelo „gambei“ (na zdravie) a celé osadenstvo do seba hodilo ľadový čaj s príchuťou whisky. Keď som videl ich tváre s výrazom úspechu, príjemne ma to pobavilo. Po niekoľkých podobných kolách a zvítaní sa s prichádzajúcimi známymi sa začala hra. V krátkosti. V pohári sú 2 kocky a kto hodí najnižšie číslo musí vypiť jeden pohár. Rovnaké čísla majú najväčšiu hodnotu. Málokedy mávam šťastie v hre a šťastena rýchlo pochopila, že prehrať v tejto hre nie je až také negatívum, tak som samozrejme hádzal veľmi často vysoké čísla a páry... Keď ich to na chvíľu prešlo, mal som čas pozorovať miestnych. Nedovidel som na parket ale kopa mladých tancovala priamo v uličke. Chlapci, ak sa niekedy pri tanci cítite ako drevený vešiak skrížený so slonom v porceláne, odporúčal by som vám vidieť Číňanov. Vždy som si myslel, že jediný človek, ktorý dokáže 90 minút s pocitom vlastnej dokonalosti tancovať sám pred zrkadlom je Ivo P. (sorry, asi ho všetci nepoznáte a sorry Ivo ak to niekedy budeš čítať) a pranie a vešanie prádla je formou recesie a zašlou spomienkou na generáciu našich rodičov, tak som sa evidentne mýlil. Bol som v neustálom pokušení vytiahnuť kameru a natočiť si niektoré neopísateľné kreácie. Čo by u nás bolo stelesnením trápnosti tu zjavne nikomu neprekážalo, hlavne že sa bavia. Dievčatá na tom boli chvalabohu omnoho lepšie. Po pár osmeľujúcich kolách kociek a zistení, že Fion (predtým znudená priateľka) vie celkom dobre anglicky som zavítal na odpružený parket. S vedomím neznalosti miestnych pomerov a reakciách aj „našich“ na niektoré tanečné postupy bývalej VIII.B som sa veľmi obozretne pokúsil priniesť trochu európskeho štýlu. Dopadlo to relatívne úspešne, horda natriasajúcej sa čínskej mládeže do rytmu neidentifikovateľného štýlu, ktorý sa vôbec nemenil nám vytvorila vcelku pekné miesto na parkete. Po návrate do boxu som sa rozhodol navštíviť toaletu. Zvyčajne jednoduchý úkon. Už vo dverách inak plnej miestnosti ma vítal usmievavý zamestnanec a ukázal mi kde je pisoár. Asi po 5 sekundách som pocítil niečie ruky ako mi masírujú chrbát. V absolútnom šoku, že kto a prečo ma vyrušuje v pre nás tak intímnej chvíli som sa otočil a zistil, že je to ten usmievavý čínsky zamestnanec. Použil som všetky komunikačné schopnosti, aby som sa ho zbavil. Síce sa mi to nakoniec podarilo ale trvale v šoku som sa rozhodol opustiť bojisko bez vlastného boja. Pri umývadle ma už opäť čakal,
nalial mi tekuté mydlo do rúk a iný mi podal uterák. Za túto nezdarnú návštevu som zaplatil asi 30 Kč a vrátil sa ku stolu. Stále rozhorčenému mi bolo podané vysvetlenie, že to je „normálny servis“ a keďže som jediný biely človek v podniku tak predstavujem veľmi sľubný zdroj peňazí. Skvele... Zhruba po 20 minútach sa už volanie prírody zmenilo na rev a mne neostávalo nič iné ako skúsiť šťastie znova. Radšej som našiel iný záchod. Tento krát poučený som len tak čakal pri pisoári na príchod ďalšieho ochotného maséra a dôrazne som mu vysvetlil, že to zvládnem sám. Po chvíľke ustúpil a konečne mi bol dopriaty moment súkromia. Umytie rúk ma tak či tak stálo spomínaných 30 Kč ale v porovnaní s predchádzajúcou skúsenosťou som ich s radosťou zaplatil a zaprisahal sa tento večer najbližšie využiť až služby mojej vlastnej kúpeľne ... Keď sme okolo pol tretej dojedli celú ovocnú misu, rozlúčili sme sa s prísľubom repete v budúcnosti.
Pravdupovediac neviem, kde dnes začať. Je skoro polnoc a popri pozeraní Oskarov sa chcem podeliť o môj prvý večer v čínskej spoločnosti. Joe sa ponúkol, že mi pomôže kúpiť SIM kartu a zariadiť iné veci. Po zdvorilostnej konverzácii a podelení sa o moje prvé zážitky v Číne, som Joeovi položil zákernú otázku, akú známku potrebujem na list do Európy. Skonzultovali sme personál, no oni štandardne nevedeli. Vedel som kde je najbližšia pošta, tak s listami vo vrecku som navrhol využiť priamo ich vedomosti. Pošty asi fungujú všade rovnako a po zalepení obálok štetcom umiestneným v nádobe priamo nad schránkou sa listy vydali na ich dlhú cestu. Pobavila ma Joeova prekvapená tvár, keď som olízal známku a prilepil ju na obálku. Nevedel, že sa to dá. Ďalšou úlohou na zozname bola karta. Rozhodol som sa pre China Mobile, vraj majú najlepšie pokrytie aj keď trochu vyššie ceny, SMS za 30 halierov a minúta za 1,2 Kč neznela až tak tragicky. Prirodzene to nebolo ako vo Vodafone. Veľký brat nepovoľuje supermarketový prístup, všetko je potrebné evidovať. Nemôžem nesúhlasiť s týmto postojom, má to niečo do seba a myslím, že niekde v Singapure to výrazne zabránilo teroristom komunikovať a odstreľovať bomby pomocou mobilu :-) Pochopiteľne som podpísal zo 5 papierov, ofotili si môj pas a dali mi obálku plnú papierov a prospektov. Ešte sme spravili menšie nákupy na trhu s elektronikou a hladní išli do reštaurácie hotela XIN KAI YUAN 
(prosím nemyslite si, že si to pamätám, z rohu na mňa zíza rybia hlava trčiaca z tašky s menom reštaurácie). Cestou mi Joe stihol vysvetliť, že je to veľmi známe miesto s vynikajúcou kuchyňou. Po mojich minulých skúsenostiach s čínskou stravou som sa pozitívne naladil a dúfal, že to doteraz bola iba otázka miesta. Zaujímalo by ma, kde má optimizmus jedného človeka hranice... Mimochodom, cestou znamená jazda taxíkom nevediac kam ideme a Joe zúfalo snažiaci sa rozpamätať na meno reštaurácie či ulice a sem tam v poslednej chvíli kričiac taxikárovi aby odbočil. Ešte som vám nehovoril o čínskom štýle jazdy ale to si necháme na inokedy. Len drobnosť, pre tých ktorí máte motýle v žalúdku s Filipom, vyberte si inú destináciu ako Čína. Ako doteraz vždy, dostali sme sa kam sme chceli. Reštaurácia bola plná a hlučná ale príjemná. Čínske rodiny pojedali všetky možné poklady ich kuchyne. (Pre milovníkov zvierat, v tejto oblasti je konzumácia psov a mačiek 
považovaná za nechutný zvyk, tak žiadne strachy.) Zveril som sa do „kvalifikovaných“ rúk a nechal ho objednať jedlo. Predpokladal som, že to bude bezpečnejšie a s pomaly blednúcimi spomienkami na našu menzu som dostal viac guráže objavovať. Po krátkej chvíli prišlo na rad studené jedlo. Nepatrí sa tu sedieť pri prázdnom stole a čakať celých 15 minút na teplý chod by bola príliš dlhá doba. Na prvý pohľad nebolo možné identifikovať, čo to je. Odvážne som uchopil paličky a z misky po pár sekundách zápasu zdvihol slizký a klzký krajec niečoho neurčitého. Pre istotu som sa opýtal, čo to tak asi je a dozvedel som sa, že je to hovädzie. Neviem, čo tu majú proti mäsu samotnému, zjavne kosti, koža, šľachy a masť sú obľúbenejšie. Tipujem, že to bol studený hovädzí tuk. S malou dušou som si túto delikatesu vopchal do úst. Napadlo by vás, že studený hovädzí tuk bude mať príchuť pelendreku? Ja som to teda nečakal. V snahe zmenšiť to na prehĺtnuteľnú veľkosť, pod Joeovym skúmavým pohľadom, som žuval a žuval, usmieval sa a na znak neodolateľnej chuti pokyvkával hlavou. Nakoniec sa tá vec prebojovala do môjho žalúdka. Zatiaľ mi to nepripadalo nejako vyslovene zlé. Ochutnal som druhú lahôdku. Išlo o nejakú zeleninu plnenú ryžou v sladkej omáčke. To sa mi pozdávalo omnoho viac. So zmiešanými pocitmi som postupne striedal jedno za druhým, na jednej strane modliac sa za príchod „normálneho jedla“ a na druhej strane s rastúcim strachom, či sa to ešte nezhorší, všetko dopĺňajúc veľkými dúškami pomarančového džúsu. Ku koncu už studený kravský tuk privolával veľmi živé obrazy a mal som ten neodvrátiteľný pocit, že ak zjem ešte jeden kúsok, tak môj žalúdok ho odmietne. Moje prosby sa čiastočne naplnili. Sympatická čínska čašníčka priniesla teplú zeleninu. Nedokážem bohužiaľ špecifikovať o aké druhy išlo, jediné čo sa dá k tomu povedať je, že všade je olej, niečo je nasolené príliš a do niečoho soľ nedávajú vôbec. Čínske huby sa nijako nepodobajú na tie na kúsky nakrájané čierne, ktoré dostanete v Európe. Sú veľké a slizké. Aj keď asi nie som schopný to oceniť, pretože huby vo všeobecnosti nie sú moje ... A tak v snahe nesklamať Joeove ódy o tom, aká je čínska kuchyňa fantastická a ako veľmi mu v Japonsku chýba som pokračoval v kolobehu. 
Zavítala medzi nás ryba. Keď vravím ryba tak myslím ryba. Hlava, chvost, plutvy. Stretnúť tento pokrm v noci v kuchyni, tak pravdepodobne už nezaspím. Chuť ma ale prekvapila. Srdce mi podskočilo a konečne na stole plnom jedla bolo niečo, čo vyzeralo nádejne. No bolo mi jasné, že si nemôžem dovoliť jesť len tú rybu. Tak som si našiel stratégiu. Od najhoršieho po rybu. Tá to vždy neutralizovala. Ale všetko sa po čase opotrebuje. Spomienky na McDonalda boli stále príťažlivejšie a príťažlivejšie. Keď som si myslel, že sa to už nemôže zhoršiť, spomínaná Číňanka sa objavila s polievkou. Kurací vývar v ktorom plávala pekne na kúsky nasekaná koža, biele guľky a niečo ako okrúhle ravioly plnené mäsom. Opäť ma premohla zvedavosť a opýtal som sa čo je tá biela vec. Nemal som. Múka s rybou. Predstavte si slizkú halušku páchnucu rybou v kuracom vývare. Zdolal som polievku a vrátil sa k môjmu kolobehu. Ako tak hody pokračovali, začínal som si predstavovať bombový útok na reštauráciu, letecký nálet a Santa Clausa padajúceho komínom. Hocičo, čo by nečakane ukončilo večeru. Jediná udalosť bol príchod kačky. Už predtým som si nevedel vysvetliť, čo urobíme s tým všetkým jedlom ale ešte toto! Kačka bola plnená. Zmes popola, orieškov a spečeného hrášku by to vystihla asi najpresnejšie. Pri prežúvaní toho úbohého kusu hydiny by som bol za cheesburger vraždil. Predstava nezdravého mletého kusu karcinogénnej zmesi sóje a hovädzieho sa postupne menila na neodolateľnú túžbu a odnášala ma ďaleko odtiaľ. Do reality ma vracali len Joeove entuziastické pobádania, aby som si ešte nabral. On si to užíval maximálne. Nevedel, čo jesť skôr a dopĺňal to neustálymi komentármi o fantastickosti týchto pokrmov. Dával to patrične najavo, 
keď z tej istej misky striedavo jedol polievku, rybu a kačku. Táto agónia trvala ešte asi polhodinu. Uzniesli sme sa, že by bola veľká škoda nechať zvyšok jedla napospas a tak nám ho ochotne zabalili. Samozrejme som dostal jedlo ja, moje námietky, že si ho nemám kde zohriať veľmi nezabrali. A tak na mňa ešte stále z rohu zíza rybia hlava. Počkám ešte deň, dovtedy už určite bude pokazená a bez výčitkou svedomia si nájde svoju cestu späť do prírody - v koši.
Nie príliš sýty no náramne potešený odchodom som na ulici dostal od Joea vysvetlenie, že sa k nám pripoja jeho bratia (tak tu nazývajú bratrancov). Strávili sme asi hodinu prechádzkou po brehu jazera. Asi už nie je nijako zaujímavé vravieť, že sme sa do baru postupne vrátili skoro na to isté miesto kde sme začali. Nájsť bar si vyžiadalo asi 5 telefonátov a opýtanie sa niekoľkých ľudí. Bar ma úplne prekvapil. Mal som nejasnú predstavu z názvu Žltá kráska (celkom vhodný názov pre podnik iného typu ako miesto, kde hrá jazzová kapela). Vyzeralo to úplne západne. Jediná vec, ktorá pripomínala, že sme stále 
v Číne, bolo osadenstvo a červené ozdoby nad barovým pultom. Bratia prišli s priateľkami, no nikto nehovoril po anglicky, takže komunikácia závisela na prekladaní a držala sa obligatórnych otázok odkiaľ som, ako dlho tu budem a ako sa mi zatiaľ páči pobyt. Nastúpila kapela zložená z Austrálčanov a jedného Američana. Najprv len inštrumentalisti a neskôr sa pridala sympatická speváčka. S maximálnou snahou upútať komorné publikum vkladaním názvov čínskych miest do jazzových evergreenov veľmi neuspeli. Ľudia síce zatlieskali no od varu to malo ďaleko. V kľude som si užíval svoje prvé čínske pivo a sledoval kapelu, zatiaľ čo bratia sa rozprávali. 
Po odchode mladšej dvojice, keď konverzácia trochu ustála, priateľka staršieho brata pôsobila už náramne otrávene. Decentne si usrkávala zo svojho drinku a klopkala nechtami o stôl. Keď skontrolovala svoj telefón v priebehu minúty tretí krát, Mirror (starší brat) prerušil rozprávanie s Joeom a prehodil s ňou zopár slov. Vyplynulo z toho, že sa im tu až tak nepáči a opýtali sa či by niekomu vadilo ak by sme zmenili bar. Ja som samozrejme súhlasil, kapela práve skončila prvé kolo, tak prečo nie. Po krátkej jazde taxíkom sme vystúpili pred blikajúcim klubom MAX. Ide o miestny klub typu Duplex, či Exit. Na prvý pohľad pôsobil vchod pomerne štandardne, až na všadeprítomné blikajúce svetlá. Veľkosťou by však prekvapil asi každého Európana. Dve sekcie, normálna a VIP. V normálnej malý parket (ako som neskôr zistil odpružený) obklopený kopou stolov a na vyvýšenom balkóne boxmi. Keďže sme sa zdržali v šatni, museli sme zvyšok chvíľu hľadať. Boli práve v jednom z boxov. Moje usadenie bolo krajne dramatické. Celý klub bol čierny, zem, stoly, steny ... V strede nízkeho stola boli svietiace kresby a v domnení, že ohraničujú celý stôl som sa s rukami vo vreckách bundy vybral napred - krížom cez roh stola. Každý si asi dokážete živo predstaviť, čo nasledovalo. Po tejto komickej imitácii vreca zemiakov som samozrejme dostal záchvat smiechu, moji spoločníci, dvíhajúc ma zo stola sa ma so strachom v očiach pýtali, či som v poriadku, no so slzami v očiach som sa dokázal len smiať. 
Keď sme už všetci bezpečne sedeli, objavil sa čašník. Priniesol misu čerstvého ovocia, Chivas Regal, kartón ľadových čajov, poháre a kocky. Namixoval veľmi jemný drink a do malých pohárov všetkým nalial. Zaznelo „gambei“ (na zdravie) a celé osadenstvo do seba hodilo ľadový čaj s príchuťou whisky. Keď som videl ich tváre s výrazom úspechu, príjemne ma to pobavilo. Po niekoľkých podobných kolách a zvítaní sa s prichádzajúcimi známymi sa začala hra. V krátkosti. V pohári sú 2 kocky a kto hodí najnižšie číslo musí vypiť jeden pohár. Rovnaké čísla majú najväčšiu hodnotu. Málokedy mávam šťastie v hre a šťastena rýchlo pochopila, že prehrať v tejto hre nie je až také negatívum, tak som samozrejme hádzal veľmi často vysoké čísla a páry... Keď ich to na chvíľu prešlo, mal som čas pozorovať miestnych. Nedovidel som na parket ale kopa mladých tancovala priamo v uličke. Chlapci, ak sa niekedy pri tanci cítite ako drevený vešiak skrížený so slonom v porceláne, odporúčal by som vám vidieť Číňanov. Vždy som si myslel, že jediný človek, ktorý dokáže 90 minút s pocitom vlastnej dokonalosti tancovať sám pred zrkadlom je Ivo P. (sorry, asi ho všetci nepoznáte a sorry Ivo ak to niekedy budeš čítať) a pranie a vešanie prádla je formou recesie a zašlou spomienkou na generáciu našich rodičov, tak som sa evidentne mýlil. Bol som v neustálom pokušení vytiahnuť kameru a natočiť si niektoré neopísateľné kreácie. Čo by u nás bolo stelesnením trápnosti tu zjavne nikomu neprekážalo, hlavne že sa bavia. Dievčatá na tom boli chvalabohu omnoho lepšie. Po pár osmeľujúcich kolách kociek a zistení, že Fion (predtým znudená priateľka) vie celkom dobre anglicky som zavítal na odpružený parket. S vedomím neznalosti miestnych pomerov a reakciách aj „našich“ na niektoré tanečné postupy bývalej VIII.B som sa veľmi obozretne pokúsil priniesť trochu európskeho štýlu. Dopadlo to relatívne úspešne, horda natriasajúcej sa čínskej mládeže do rytmu neidentifikovateľného štýlu, ktorý sa vôbec nemenil nám vytvorila vcelku pekné miesto na parkete. Po návrate do boxu som sa rozhodol navštíviť toaletu. Zvyčajne jednoduchý úkon. Už vo dverách inak plnej miestnosti ma vítal usmievavý zamestnanec a ukázal mi kde je pisoár. Asi po 5 sekundách som pocítil niečie ruky ako mi masírujú chrbát. V absolútnom šoku, že kto a prečo ma vyrušuje v pre nás tak intímnej chvíli som sa otočil a zistil, že je to ten usmievavý čínsky zamestnanec. Použil som všetky komunikačné schopnosti, aby som sa ho zbavil. Síce sa mi to nakoniec podarilo ale trvale v šoku som sa rozhodol opustiť bojisko bez vlastného boja. Pri umývadle ma už opäť čakal, 
nalial mi tekuté mydlo do rúk a iný mi podal uterák. Za túto nezdarnú návštevu som zaplatil asi 30 Kč a vrátil sa ku stolu. Stále rozhorčenému mi bolo podané vysvetlenie, že to je „normálny servis“ a keďže som jediný biely človek v podniku tak predstavujem veľmi sľubný zdroj peňazí. Skvele... Zhruba po 20 minútach sa už volanie prírody zmenilo na rev a mne neostávalo nič iné ako skúsiť šťastie znova. Radšej som našiel iný záchod. Tento krát poučený som len tak čakal pri pisoári na príchod ďalšieho ochotného maséra a dôrazne som mu vysvetlil, že to zvládnem sám. Po chvíľke ustúpil a konečne mi bol dopriaty moment súkromia. Umytie rúk ma tak či tak stálo spomínaných 30 Kč ale v porovnaní s predchádzajúcou skúsenosťou som ich s radosťou zaplatil a zaprisahal sa tento večer najbližšie využiť až služby mojej vlastnej kúpeľne ... Keď sme okolo pol tretej dojedli celú ovocnú misu, rozlúčili sme sa s prísľubom repete v budúcnosti. 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára