Je 9.20 miestneho času, pravý miestny vifón zalievaný v polystyrénovej miske mi rosí okuliare a ja zúrivo zápasím s nepraktickými lacnými paličkami. Mám za sebou prvý deň v Číne, po skoro 36 hodinách cestovania som šťastne dorazil na International College v Hangzhou.
Začalo to všetko nočnou výpravou do Viedne po hektickom balení (ktoré by trvalo až doteraz nebyť Miša a Svetlany – ďakujem veľmi pekne). Cesta až do Šanghaja bola pomerne pohodlná a bezproblémová. Helsinki vyzerajú ako sympatické miesto, sú tam stromy, sneh a mínus 15 °C :-) Mimochodom, všetci, ktorí ste pochybovali o Finnair ste pochybovali zbytočne. Majú príjemný blonďavý personál, celkom schopné jedlo a veľa miesta na nohy.
Po príchode na medzinárodné letisko Pudong, prežití prvotného šoku, že všetci rozprávajú jazykom, ktorému vôbec nerozumiem a rýchlej výmene peňazí v automate som sa vybral na jediný komerčne používaný Maglev (pre neznalých: maglev je vlak ktorý sa vznáša na magnetickom vankúši, ide veľmi rýchlo a „bohužiaľ" nerobí tdm tdm) . Bol to príjemný zážitok cestovať rýchlosťou 430 km/h ale krátky. Vďaka tejto rýchlosti prekonal vzdialenosť 30 km za zhruba 8 minút. Maglev ma vyhodil na nejakej stanici šanghajského metra a tam som zázrakom natrafil na jedného mladíka, ktorého som si všimol už vo vlaku a tak som sa prihovoril. Slovo dalo slovo a zistil som, že je na ceste z Tokia domov do Hangzhou. Samozrejme, ako zatiaľ pre mňa typický Ázijec, mi ochotne navrhol aby sme išli spolu, ale že si ešte potrebuje zariadiť nejaké veci. Tak som si povedal, že nemám čo stratiť a šiel som. Hm. Malo to aj svoju tienistú stránku, ten človek, mimochodom volám ho Joe pretože som nedokázal zopakovať jeho čínske meno, je čo sa týka roztržitosti a zábudlivosti kombináciou mňa a Filipa takže .... Počas dňa stihol zabudnúť notes na pulte, drobné na automate, vystúpiť na správnej zastávke, temer zašantročiť lístok a kúpiť lístok na vlak o 5 hodín namiesto o 2. No všetko sa to vylepšilo keď nás jeho otec vyzdvihol na stanici v Hangzhou a odviezol ma pohodlne až pred dvere internátu. Chvalabohu Joe zatelefonoval ešte predtým na internát a po príchode vybavil všetko papierovanie v čínštine, čo všetko zjednodušilo vzhľadom na fakt že tu nikto nerozpráva po anglicky.
Joe sa mal stretnúť so svojou kamarátkou priamo v srdci Pudongu (obchodná štvrť, plná mrakodrapov) čo znamenalo, že sme vystúpili rovno pri televíznej veži (Perla východu). Práve sa pokúšam opísať ten pocit keď sme vyliezli na svetlo ale pravdupovediac to ani neviem. Bola tam kopa mrakodrapov, ktoré doslova trčia zo zeme ako riedky chrup, obrovská rúžovo-sivá televízna veža a gigantický obchodný dom. To všetko prepletené trávou, kvetmi a zatiaľ holými čerešňami. Na jednej strane to vyzeralo štandardne, jediné čo upozorní na fakt že ste v Číne je šikmooká dievčina na reklame na Pepsi a zjavne nepochopenie o čom je sieť reštaurácii Hooters ... no na druhej strane to malo špecifickú atmosféru vďaka všadeprítomným lampiónom a oslavám nového roka. Ale to nebolo nič v porovnaní s novou vlakovou stanicou, ďalší z prejavov nekonečného megalomanstva a neprimeranej okázalosti. Sklo, mramor, leštený hliník, chróm, röntgenové kontroly, bilboardy, privátne čakárne pre prvú triedu a hory usmievavého personálu tvoria zábavný kontrast s bezzubými čínskymi babičkami s károvanými blšákovými igelitkami. Výhľad 
z ohromnej presklenej stanice na mrakodrapy, nadzemné diaľnice a budovy všetkých tvarov a rozmerov stále dookola núti človeka sa zamýšľať z čoho to všetko financujú a na čo je to vlastne všetko dobré keď obrovská časť národa nemá fakticky z čoho žiť a každoročne vykonajú len v Šanghaji 300 000 potratov kvôli obmedzeniam pôrodnosti. Napriek tomu to zjavne nikomu neprekáža, neukáznený čínsky dav si pokojne čaká, sŕka polievku a klepe popol na mramorovú podlahu. Keď príde vlak všetci sa zúrivo hlava-nehlava rozbehnú k nástupištiam. To mi pripomína ďalšiu zaujímavú vlastnosť Číňanov. Myslel
som si, že to bude hromada servilných, organizovaných ovečiek ale zjavne som sa mýlil. Fínska letuška musela po nich doslova kričať aby sedeli kým lietadlo zastaví. V metre nečakajte, že vás niekto nechá najprv vystúpiť, všetci sa pchajú dnu a von a keď zazvoní signál tak je to len znamenie že dnu sa dostala iba polovica. Oni doslova skáču do metra a dvere rozťahujú vlastným telom. Na niektorých kľúčových staniciach je dokonca personál, ktorí im v tom musí brániť. No koniec koncov sú Číňania na prvý dojem svojský ale milý
národ, čo dokazuje aj Joe.
Čo sa týka Hangzhou tak som toho zatiaľ veľa nevidel, len trochu z auta, tomu sa budem venovať keď to trochu viac preskúmam. Intrák je tiež ok, omnoho lepšie ako som čakal, bývam sám, mám na izbe klimatizáciu, sprchu, záchod a telku.
Tak moji drahí, vifón mám už studený a nejako som sa dnes rozpísal, nenechajte sa nikto pomýliť, že to bude tak aj naďalej :-) Majte sa zatiaľ všetci pekne.
Začalo to všetko nočnou výpravou do Viedne po hektickom balení (ktoré by trvalo až doteraz nebyť Miša a Svetlany – ďakujem veľmi pekne). Cesta až do Šanghaja bola pomerne pohodlná a bezproblémová. Helsinki vyzerajú ako sympatické miesto, sú tam stromy, sneh a mínus 15 °C :-) Mimochodom, všetci, ktorí ste pochybovali o Finnair ste pochybovali zbytočne. Majú príjemný blonďavý personál, celkom schopné jedlo a veľa miesta na nohy.
Po príchode na medzinárodné letisko Pudong, prežití prvotného šoku, že všetci rozprávajú jazykom, ktorému vôbec nerozumiem a rýchlej výmene peňazí v automate som sa vybral na jediný komerčne používaný Maglev (pre neznalých: maglev je vlak ktorý sa vznáša na magnetickom vankúši, ide veľmi rýchlo a „bohužiaľ" nerobí tdm tdm) . Bol to príjemný zážitok cestovať rýchlosťou 430 km/h ale krátky. Vďaka tejto rýchlosti prekonal vzdialenosť 30 km za zhruba 8 minút. Maglev ma vyhodil na nejakej stanici šanghajského metra a tam som zázrakom natrafil na jedného mladíka, ktorého som si všimol už vo vlaku a tak som sa prihovoril. Slovo dalo slovo a zistil som, že je na ceste z Tokia domov do Hangzhou. Samozrejme, ako zatiaľ pre mňa typický Ázijec, mi ochotne navrhol aby sme išli spolu, ale že si ešte potrebuje zariadiť nejaké veci. Tak som si povedal, že nemám čo stratiť a šiel som. Hm. Malo to aj svoju tienistú stránku, ten človek, mimochodom volám ho Joe pretože som nedokázal zopakovať jeho čínske meno, je čo sa týka roztržitosti a zábudlivosti kombináciou mňa a Filipa takže .... Počas dňa stihol zabudnúť notes na pulte, drobné na automate, vystúpiť na správnej zastávke, temer zašantročiť lístok a kúpiť lístok na vlak o 5 hodín namiesto o 2. No všetko sa to vylepšilo keď nás jeho otec vyzdvihol na stanici v Hangzhou a odviezol ma pohodlne až pred dvere internátu. Chvalabohu Joe zatelefonoval ešte predtým na internát a po príchode vybavil všetko papierovanie v čínštine, čo všetko zjednodušilo vzhľadom na fakt že tu nikto nerozpráva po anglicky.
Joe sa mal stretnúť so svojou kamarátkou priamo v srdci Pudongu (obchodná štvrť, plná mrakodrapov) čo znamenalo, že sme vystúpili rovno pri televíznej veži (Perla východu). Práve sa pokúšam opísať ten pocit keď sme vyliezli na svetlo ale pravdupovediac to ani neviem. Bola tam kopa mrakodrapov, ktoré doslova trčia zo zeme ako riedky chrup, obrovská rúžovo-sivá televízna veža a gigantický obchodný dom. To všetko prepletené trávou, kvetmi a zatiaľ holými čerešňami. Na jednej strane to vyzeralo štandardne, jediné čo upozorní na fakt že ste v Číne je šikmooká dievčina na reklame na Pepsi a zjavne nepochopenie o čom je sieť reštaurácii Hooters ... no na druhej strane to malo špecifickú atmosféru vďaka všadeprítomným lampiónom a oslavám nového roka. Ale to nebolo nič v porovnaní s novou vlakovou stanicou, ďalší z prejavov nekonečného megalomanstva a neprimeranej okázalosti. Sklo, mramor, leštený hliník, chróm, röntgenové kontroly, bilboardy, privátne čakárne pre prvú triedu a hory usmievavého personálu tvoria zábavný kontrast s bezzubými čínskymi babičkami s károvanými blšákovými igelitkami. Výhľad 
z ohromnej presklenej stanice na mrakodrapy, nadzemné diaľnice a budovy všetkých tvarov a rozmerov stále dookola núti človeka sa zamýšľať z čoho to všetko financujú a na čo je to vlastne všetko dobré keď obrovská časť národa nemá fakticky z čoho žiť a každoročne vykonajú len v Šanghaji 300 000 potratov kvôli obmedzeniam pôrodnosti. Napriek tomu to zjavne nikomu neprekáža, neukáznený čínsky dav si pokojne čaká, sŕka polievku a klepe popol na mramorovú podlahu. Keď príde vlak všetci sa zúrivo hlava-nehlava rozbehnú k nástupištiam. To mi pripomína ďalšiu zaujímavú vlastnosť Číňanov. Myslel
som si, že to bude hromada servilných, organizovaných ovečiek ale zjavne som sa mýlil. Fínska letuška musela po nich doslova kričať aby sedeli kým lietadlo zastaví. V metre nečakajte, že vás niekto nechá najprv vystúpiť, všetci sa pchajú dnu a von a keď zazvoní signál tak je to len znamenie že dnu sa dostala iba polovica. Oni doslova skáču do metra a dvere rozťahujú vlastným telom. Na niektorých kľúčových staniciach je dokonca personál, ktorí im v tom musí brániť. No koniec koncov sú Číňania na prvý dojem svojský ale milý
národ, čo dokazuje aj Joe.Čo sa týka Hangzhou tak som toho zatiaľ veľa nevidel, len trochu z auta, tomu sa budem venovať keď to trochu viac preskúmam. Intrák je tiež ok, omnoho lepšie ako som čakal, bývam sám, mám na izbe klimatizáciu, sprchu, záchod a telku.
Tak moji drahí, vifón mám už studený a nejako som sa dnes rozpísal, nenechajte sa nikto pomýliť, že to bude tak aj naďalej :-) Majte sa zatiaľ všetci pekne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára