pondelok, marca 19, 2007

Yangyang a Kevin

Občas vás v živote zaskočia úplne náhodné veci. Vyberiete sa inou cestou ako obvykle, bez nejakého dôvodu zmeníte svoj bežný program a buď sa niečo neobvyklé stane alebo sa naopak niečomu zlému vyhnete. Tento príbeh je presne o zhode niekoľkých podobných náhod.
Pred tromi týždňami v nedeľu sme sa Ralphom dohodli, že pôjdeme do kostola. V jednej brožúrke sme našli adresu a čas omše. Bolo tam napísané 8.00, no nevedeli sme, či je to ráno alebo večer. Keďže sme to ráno prespali, povedali sme si, že je šanca stihnúť to večer a keď nie tak aspoň zistíme, kde to je a ako to vyzerá. Mali sme dosť času a tak sme išli autobusom. Ten nás nezaviedol až tak blízko a chcelo to asi ďalších 15 minút chôdze. Keď sme konečne našli bránu do nádvoria, kde bol spomínaný kostol, bola zatvorená. Celé to miesto vyzeralo, ako keby tam živá duša nezavítala už pekne dlho. Žiadne oznamy, nástenka, plagát, len kríž, pár nápisov v čínštine a na rôznych miestach 2 telefónne čísla. Neostávalo nám nič iné ako skúsiť zavolať. Čakali sme na druhej strane faru alebo kňaza osobne, ktorý nám bude schopný poskytnúť nejaké tie informácie. Oba hovory dopadli katastrofálne, teda skôr tragikomicky. Pri prvom pokuse po 5 minútovom hovore a Ralphovom zúfalom vysvetľovaní v čínštine a angličtine, že chceme vedieť, kedy je kostol otvorený vysvitlo, že to je telefónne číslo nejakého obchodu a „kostoly nepredávajú“. Druhý hovor dopadol podobne. Tam sme sa ani nevedeli dopátrať k spoločnému porozumeniu slova kostol. V mierne beznádejnej situácii sme sa rozhodli opýtať okoloidúcich ale samozrejme nikde nikoho. Prešlo okolo pár ľudí, ktorí nevyzerali veľmi komunikatívne a pomaly sme to chceli zabaliť. Zrazu sme si zahliadli okolo kráčajúcu mladú slečnu. Naše pokusy o komunikáciu v čínštine na túto tému doteraz zlyhávali a tak sa Ralph najprv prihovoril otázkou, či hovorí po anglicky. Ozvalo sa „Si, si“. (Fakt, že odpovedala po taliansky sme si uvedomili až neskôr, ale jej angličtina bola na čínske pomery fantastická.) Slečna nevedela, kde sa nachádza nejaký iný kostol a ani kedy je omša v tomto ale pôsobila milo a ochotne a tak sme ju aspoň poprosili, či by nemohla zavolať na informácie a opýtať sa za nás. S úsmevom sa tejto úlohy zhostila. Na informáciách samozrejme „štandardne“ nevedeli. V tom momente som mal sto chutí zavolať na fantastickú policajnú linku a opýtať sa ich ale zdravý rozum ma zachránil :-) Po neúspešnom telefonáte sa slečna predstavila ako Yangyang a dala nám svoje telefónne číslo s tým, že je miestna a keby sme mali nejaký problém, nech zavoláme. Problém sme síce nemali ale už ani čo robiť. Brány kostola boli zavreté a tak sme na seba s Ralphom žmurkli a po pár vetách sprevádzali Yangyang nakupovať do neďalekého obchodného domu. Mala už (chvalabohu) vytipované, čo chcela kúpiť, „odbornými očami“ sme jej to odobrili a bolo po nákupoch. Pravdupovediac, asi najrýchlejšie nakupovanie v histórii. Všetky ženy by sa od nej mohli učiť :-) Svetlo v obchode však ukázalo, že mladá slečna asi nebude až taká mladá. Môj typ bol 24, Ralphov 23. Polichotene sa usmiala, no svoj vek zatiaľ neprezradila. Bolo ešte iba 9 hodín a bola by škoda sa rozísť tak skoro a preto sme sa akosi spoločne uzniesli na pokračovaní v nejakej kaviarni. Pretože sa Yangyang toho večera rozhodla ísť pešo a nemala so sebou auto, navrhla použiť bratove. Stále v šoku z celej situácie sme ju nasledovali na parkovisko. Hľadalo sa modré BMW. (Predpokladal som, že má extra kľúče alebo ich schovávajú na nejakom dobrom mieste.) Prešli sme celé podzemné parkovisko stále si s Ralphom vymieňajúc pohľady a čudujúc sa nad absurdnosťou celej situácie, no auto sme ale nenašli. Yangyang zavolala bratovi, prehodila s ním pár slov a keď dohovorila, skonštatovala, že je „hlúpy“ pretože ho zaparkoval niekde inde, ale nemáme sa čoho obávať, že nás vyzdvihne pred neďalekým hotelom, kde má kancelári
u. Nová modrá sedmička o chvíľku prišla a vystúpil z nej 26 ročný brat Kevin. Keď si nás dvoch všimol predstavil sa a s úsmevom a silným britským prízvukom poznamenal: „Zvyčajne, keď si idem kúpiť nové džínsy, vraciam sa s taškou. Ako to tá moja sestra robí, že k džínsom dostane aj dvoch chlapcov?“ V rozpakoch sme nastúpili do auta a opäť si vymenili stále nechápavé pohľady. Pred necelou hodinou sme hľadali kostol a teraz sme sedeli v luxusnej limuzíne na ceste na kávu s dvomi Číňanmi, ktorých sme práve stretli. Obišli sme skoro celé jazero a dorazili pred jeden podnik. Kevin vraj počul o príjemnom a tichom prostredí tohto klubu. Zhodou okolností som mal tú česť noc predtým a vedel som, že to miesto je všetko len nie tiché a vhodné na konverzáciu a tak som radšej navrhol Jazz Bar, v ktorom som bol týždeň predtým s Joeom. Bez problémov sme sa doviezli a zaparkovali kúsok od JZ. Mali voľné len miesta na prvom poschodí priamo nad kapelou. Nemali sme na výber a usadili sme sa tam. Ako tak rozhovor pokračoval vysvitlo, že obaja absolvovali svoje magisterské štúdium v Británii, ich mladšia sestra je momentálne tiež v Škótsku a dokončuje školu. Yangyang študovala čínsku a britskú literatúru, Kevin naopak urbanistické plánovanie a obchod. Fakt, že má niekto v Číne 3 deti je neobvyklý ale ak ich aj všetky tri pošle študovať do zahraničia ... už bolo isté, že nemáme dočinenia s priemernými Číňanmi no tak či tak sa z nich vykľuli veľmi príjemní ľudia s veľkým rozhľadom a obľubou v cestovaní. Ako sme si tak vymieňali základné informácie a rozprávali o našich plánoch cestovať po Číne a medzi iným o ceste do Tibetu, Yangyang nám porozprávala svoje zážitky z návštevy Tibetu pred desiatimi rokmi. Tu už matematika začínala trochu zlyhávať. Pred desiatimi rokmi mala mať podľa všetkého tak 14. Opäť sa otázka vrátila k jej veku a tento krát už prezradila, že je trochu staršia (30). Asi sme naše prekvapenie neskryli veľmi úspešne a priam sme na ňu neveriacky zízali, naozaj v tom prítmí pôsobila tak na 24 :-) Strávili sme s nimi dokopy asi 2 hodiny, pozvali sme ich na našu medzinárodnú večeru v Japonskej reštaurácii a keďže v pondelok mala začať škola, usúdili sme, že je najvyšší čas ísť domov a rozišli sme sa. Až cestou domov sme si naozaj uvedomili náhodnosť a tak trochu absurdnosť celej situácie. Mohli sme natrafiť na pomoc skôr, Yangyang mohla ísť autom, či po druhej strane ulice, alebo sme mohli vstať ráno (aj keď to už je asi nepravdepodobné :-) No vyšlo to tak ako to vyšlo a nijak inak :-)
Odvtedy sa Yangyang a sem tam aj Kevin stali pravidelnými účastníkmi našich väčších akcií. Yangyang nás zoznamuje s mestom a my jej poskytujeme západnú spoločnosť bez predsudkov a pravidiel, v ktorej sa emancipovaná slobodná Číňanka môže cítiť slobodne a voľne, bez nutnosti akceptovať miestne spoločenské konvencie.

Spoločenský život

Ako som spomínal predtým, utvorila sa nám tu celkom dobrá partia. Je to zmes viac menej z celého sveta. Od Severnej cez Južnú Ameriku, Európu, Austráliu a rôzne časti Ázie. Začalo to všetko úplne spontánne a skoro neplánovane. Piatkového večera pred tromi týždňami Rusty (South Carolina, USA) navrhol kultúrnu debatu o siedmej večer vo vstupnej hale nášho internátu. Keď sme asi 5 prišli po siedmej z večere na miesto činu, Rusty tam sedel sám. Nevykazoval žiadne známky nervozity, že je už 19.15 a že je tam jediný. (Je tu už druhý krát, asi vedel ako to bude prebiehať) Ako to už ku takej medzinárodnej kultúrnej debate patrí, priniesli sme argumenty z rôznych krajov sveta. Statočne som hájil česť Slovenska a vytiahol som ten najsilnejší zo všetkých – Spišskú slivku, ktorú som dostal „na cestu“ od nášho poschodia na Podolí. Vďaka dobrému marketingu, že kto ju ochutná, ako by bol navštívil Slovensko sa mi podarilo presvedčiť každého prichádzajúceho na degustáciu. Keďže ľudia prichádzali postupne, nevedeli do čoho idú :-) Nenašiel sa ani jeden dobrovoľník, ktorý by sa podujal na druhé kolo :-) V rámci slušnosti sa väčšina pokúšala tváriť, že im to vlastne chutí, no neskôr keď som vyšiel s farbou von, že ani ja nie som veľký fanúšik, nastúpila úprimnosť a náš „národný nápoj“ si vyslúžil prívlastky ako „kyselina z baterky“, „rozpúšťač na upchané umývadla“ a podobné. Nebyť tej štipky patriotizmu vo mne, asi by som sa veľmi nechválil, že za celú našu históriu sa nám podarilo vymyslieť práve tento mok a ešte ho aj nazývame národným ...A tak sa postupne objavovali noví a noví ľudia, každý kto mohol niečím prispel a vykľula sa z toho pomerne dosť veľká beseda. Najlepšia na tom bola spontánnosť celého večera. Dovtedy sa každý poznal len so zopár ľuďmi, no po tomto večeri sa dali viac menej všetci dokopy. Každá nová tvár si prisadla, zoznámila sa so všetkými a už nás bolo o jedného viac. Neskôr večer, keď už bolo všetko prediskutované, nastal čas skúmať aj okolie. Zistil som, že západná komunita v Hangzhou si vyžiadala aj miesta s pravou západnou hudbou, kde sa pomery a bohužiaľ aj ceny blížia západným štandardom. /Heineken 120 Kč/ Na utuženie novovzniknutých vzťahov sme si to pre istotu zopakovali aj v sobotu :-)

V pondelok nato začala škola. Ako tak si konečne vynútila istú pravidelnosť v našich dňoch. Koniec vyspávania, hodiny každý deň o 8.00. Pozitívum je ale prestávka na obed, ktorú majú všetci bez ohľadu na rozvrh. Pravidelné spoločné obedy a večere sa už akosi stali tradíciou. Kvôli nie veľmi teplému počasiu síce často skončíme priamo v budove internátu no jedenie toho istého jedla každý deň sa zjavne ešte nesprotivilo dostatočne na pohyb ďalej. Mali sme tu už aj kačací tanec počas večere uprostred plnej jedálne kvôli prehranej strávke. Výnimkou ale boli (a asi aj budú) piatkové večery. Pred pár týždňami som bol Joeom na obed v japonskej reštaurácii, kde za paušál môžete jesť koľko vám hrdlo ráči a za trošku väčší paušál to zahŕňa aj neobmedzené množstvo saké. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad a tak sme to navrhli ako aktivitu na piatkový večer. Nápad sa zapáčil a vyzeralo na dobrých 25 ľudí. S Ralphom sme to išli objednať a dohodnúť. V reštaurácii sme boli odvedení mladou slečnou v kimone za staršou „šéfovou“, tiež v kimone. Keď začula číslo 25 zažiarili jej oči a hneď bola ochotná presúvať a spájať ... Už si asi viete predstaviť moju rolu v situáciách, keď sa komunikuje v čínštine. No tento krát som sa len neusmieval, bol som ten nespokojný, ktorému musel Ralph všetko prekladať. S neveľkým nadšením v tvári a krútiac stále hlavou ako by to mohlo byť ešte lepšie nám naše malé divadlo vydobylo 20 percentnú zľavu :-) /360 Kč na osobu/ Jediné čo nevyšlo úplne presne bol počet ľudí. V piatok nás nakoniec bolo 39. Nemalo sa čo pokaziť a ani sa nič nepokazilo, akcia dopadla skvele. Samozrejme pre nás :-) Zúfalému personálu sa podarilo zbaviť sa nás až okolo 23.30 – hodinu a pol po záverečnej :-). Dobre sa baviacemu davu sa samozrejme nechcelo ísť ešte domov a tak sme zavítali ešte do predtým spomínaného MAXu. Bol síce dosť preplnený ale miesto si nakoniec našiel každý ... Moje zdesenie z návštevy toalety pri prvom zavítaní do tohto klubu som prekonal a podarilo sa mi ísť na záchod, vysvetliť personálu vopred, že nebudem potrebovať žiaden servis, umyť si sám ruky a to dokonca všetko zadarmo.
Myslím, že nie je potrebné podrobne opisovať všetky akcie tohto druhu ... Len tak spo
meniem, že tento piatok sme boli pre zmenu v indickej reštaurácii a v mexickom klube na oslave narodenín nejakého Mexičana, ktorého som tam ani nevidel. Keďže bol v sobotu deň Sv. Patricka, museli sme byť solidárni aj voči írskej časti :-) My to síce veľmi neoslavujeme, ale na západe je to veľká udalosť a tak sa asi všetci biely zhromaždili v asi jedinom Irish pube – Shemrock (štvorlístok :-) v meste. Pri vstupe vás sympatická Írka ochotne pomaľovala do ich národných farieb a každý sa potom mohol venovať západným „športom“ ako biliard, šípky či Guiness. Nehorázne ceny a dav ma síce vyhnali dosť skoro preč, inak pokojný Irish pub sa zmenil na hlučný bar plný pomaľovaných belochov v zeleno-oranžových odevoch. Asi ma ten Sv. Patrick nedostal :-) a možno je to nedostatkom Írskych predkov v našej rodine. No v každom prípade bolo zaujímavé zistiť, že mimo študentov je tu dosť veľká komunita západných podnikateľov a ľudí, ktorí sem prišli za rôznymi inými účelmi. Celkom rozumiem, že ich inak v Číne znudené manželky, ktoré trávia celé dni nakupovaním predražených európskych dizajnérov sa konečne mohli po svojom odviazať a zísť sa so svojimi pri Guinesse, ktorý sa nepodobá štandardnému čínskemu „zriedenému komáriemu moču“.

utorok, marca 13, 2007

"Ako budeme pracovať, tak budeme žiť!"

Sľubujem, že nespomeniem jedlo. Po viacerých veľmi konštruktívnych kritikách som sa uvedomil, že som to s opisovaním miestnych stravovacích zvykov prehnal. Dnes žiadne jedlo.
Jednou z najfantasmagorickejších vecí bolo oficiálne uvítanie. Všetko to malo začať vo veľmi príjemnom čase - 1.30. Štandardne sa nikto neobťažoval vysvetliť nám, kde sa v areály nachádza „Student Activity Center“. Pre istotu sa dav zhromaždil o polhodinku skôr a každý dúfal, že ten druhý bude vedieť. Samozrejme sme to nikto nevedeli, ale tu sa človek musí len nechať unášať prúdom a dúfať, že všetko to nejako vyjde samo. Precízne plánovanie a snaha vedieť veci dopredu by vás priniesli do hrobu. 1.20. Objavuje sa neznáma dáma v strednom veku a gestami zorganizuje stádo na pochod smerom k miestu činu. Doviedla nás do reprezentatívnej budovy neďaleko nášho internátu. Uniformovaná ochranka nevšímavo postávala pri vchode. Samotná „ceremónia“ sa odohrávala v auditóriu. Pri vstupe ihneď upútal moju pozornosť neprehliadnuteľný dlhý stôl s červeným obrusom, mikrofónmi a úhľadne usporiadanými fľaškami s vodou. Nad ním veľký nápis na červenej látke a v pozadí Malá nočná hudba. Spolu s českými bratmi sme nevedeli, či plakať alebo sa smiať a to sme ešte netušili, čo bude nasledovať. Čakali sme asi 10 minút a potom prišli ONI. V úhľadnom zástupe vyšli na pódium, usadili sa a dav pomaly stíchol. Najaktívnejší, dekan medzinárodnej fakulty sediaci v strede, nás privítal a s nekonečným entuziazmom niečo bľabotal po čínsky. Našťastie nám bol dožičený aj preklad, v tom momente sme zistili, že 3 ľudia pri stole slúžia ako prekladatelia do angličtiny, japonštiny a kórejčiny. Šou sa začala. Predstavenie každej osoby bolo doprevádzané búrlivým potleskom inicializovaným učiteľským zborom v prvých radách. Úklony, rečnícke gestá, chválenie sa veľkosťou, úspechmi školy a krásou mesta. Kompletná plejáda všetkého čo ku typickému zrazu KSČS patrí. Jediné čo chýbalo, bol povinne jasajúci dav. Medzinárodne, po väčšinou kapitalistické publikum bolo viac menej neutrálne, ba priam až miestami znudené. Asi im to nič nepripomínalo (opäť sa odkazujem k rozprávaniam, knihám a filmom :-) Ja a český bratia, sme sa bavili skvele a spolu s nami kórejská menšina (ktorá je vlastne asi skôr väčšina) chichúňajúc sa a dávajúc najavo nepochopiteľnú radosť z počutia vlastného jazyka v Číne. (Nič proti, ale oni sú vo všeobecnosti trochu divní, ešte som ich nepochopil ...) Praktické alebo dokonca užitočné informácie sa akosi rozplynuli medzi ostatnými dôležitosťami, ktoré bolo potrebné na uvítanie spomenúť. Ale tak čo, nebudeme z toho predsa robiť tragédiu... sú tu už 5000 rokov, asi vedia čo robia. Ach, pardon, jedna by sa predsa len našla. Inštrukcie ako sa rozdeliť podľa jazykov na policajné školenie o bezpečnosti. Po ICH odchode sme si hneď s bratmi Čechmi vymenili postrehy cestou do menšej triedy. Čakal nás tam mladší policajt a jedna súdružka učiteľka. Natešene privítala tohto člena zboru „obecného úradu verejnej bezpečnosti“ a vysvetlila mu, akí sme všetci radi, že ho tu dnes môžeme mať. Až som sa bál, že sa jej zlomí lyža v tej rýchlosti. Mladík nás biednou angličtinou opäť privítal, zatiaľ čo jeho šarmantná súdružka asistentka (súdružka učiteľka) energicky a s hollywoodskym úsmevom rozdávala letáčiky. Hangzhou je fakt nádherné mesto, ale keď o tom začal opäť dristať ešte aj súdruh VB svojou lámanou angličtinou, pohrúžil som sa do štúdia letáku. Leták popisoval rôzne administratívne úkony, ktoré musíme vykonať a samozrejme zoznam vecí, ktoré nesmieme. Dokopy nič prekvapivé. Súdruhovi zazvonil prvý krát mobil, povedal „sorry“ a chvalabohu zabudol, že ešte nepochválil každú ulicu a vrhol sa na svoju parketu – bezpečnosť. V mylnej domnienke, že nám bude rozprávať nejaké dôležité novinky, začal nahlas čítať leták. Jeho úsilie vyvrcholilo hurónskym rehotom, keď v snahe povedať, že nám dávajú tento list papiera pre našu bezpečnosť z neho vyšlo „For your protection, we give you this shit ...“ Nechápajúc prečo sa mu všetci smejú po chvíľke pokračoval ďalej. Šum a posmešky naďalej dobre živil neustále opakovaný výraz „We’ll give you some punishment“ v prípade, že porušíme nejaké pravidlo a neustále vyzváňajúci telefón. Keď sa už naša debata na otázku, čo to vlastne znamená „some punishment“ zvrhávala k bičom a koženým maskám sme si akosi uvedomili, že predsa je to len autorita a budeme s nim možno aj osobne jednať pri niektorom z nespočetných byrokratických cirkusov a prestali sme. No zapamätajte si, čínska polícia je vraj veľmi nápomocná, napríklad ak máte hocijaký problém, máte proste zavolať na ich linku a oni vám po „chvíľke čakania“ určite dajú k telefónu niekoho, kto hovorí anglicky a poradí vám. Keďže dodržiavanie zákonov je dôležitá a ľudu prospešná vec, tak samozrejme musel súdruh VB dodržať aj zákon padajúceho ... . Na všetky konkrétne otázky z publika sa dostavili odpovede typu: navštívte našu stanicu, povieme vám; choďte na naše stránky, nájdete to tam a keď už padla nevyhnutná otázka, kde vlastne tá najbližšia stanica je, súdruh nás hrdo presmeroval na ich fantastickú telefónnu linku ... So slzami v očiach sme opúšťali túto miestnosť odnášajúc si „some shit“ a bojac sa „some punishmetu“.
Aby som toho na jeden deň nemal málo, mal som na programe ešte vybavovanie mojich predmetov. Na fakulte výpočtovej techniky to išlo ako po masle. Milá mladá slečna s priemernou angličtinou mi asi za 20 minút dala dokopy celé 4 predmety v „angličtine“. (píšem to po týždni školy, preto tie úvodzovky) Z bohatej ponuky som si po dlhom premýšľaní a precíznom zvážení vybral všetky 4. Dva z nich mali začať až koncom marca a trvať do polky apríla. Takto som si moje vyťaženie teda nepredstavoval. Odhodlanie si k tomuto časovo náročnému rozvrhu pridať nejaké ekonomické predmety ma dovlieklo na fakultu ekonomiky. S papierom v ruke s menom kontaktnej osoby som sa vrhol dnu. Natrafil som na nejakú čínsku študentku, od ktorej som sa pokúšal zistiť, kde asi by sa daná osoba mohla nachádzať. Neuspel som. Bola milá a usmievavá ale veľa mi toho neporadila. Začínal som mať pocit, že tu to až tak ľahko nepôjde. Umocňoval to aj postarší ošumelejší interiér a ešte červenšie nástenky. Ďalší mladík mi už avšak ochotne ukázal tie správne dvere. Pani Wang Quing Feng si asi odskočila. Trpezlivý, uvelebený s výsledkami na druhej fakulte som spokojne čakal. Po 10 minútach ma spokojnosť opustila a išiel som skúsiť šťastie vedľa. „Wait a minute“ znela odpoveď na moju otázku. Asi po 5 minútach sa stratená pani Wang Quing Feng našla. Zďaleka nepôsobila tak sympaticky ako slečna predtým. Jej angličtina bola o trošku horšia a znalosť v dianí na jej fakulte tiež. Strávil som tak krásnych 70 minút čakaním a odpovedaním na tie isté otázky dookola, zatiaľ čo ona vyše 20 krát telefonovala na rôzne miesta. Pár krát si aj odbehla a nakoniec po všetkom zosmolila jeden kus papiera, na ktorom boli 3 predmety, ktorých názvy ani ona sama nevedela. Počas spoločného boja o predmety v „angličtine“ sa z nej vykľula milá a ochotná osoba ale bohužiaľ stále nekompetentná. O piatej pre ňu prišiel manžel s malým synom a už aj ja zničený tým čakaním so len hľadal najjednoduchšiu cestu úniku. Absolútne som nechápal, čo sa mi snažila na konci o tých predmetoch vysvetliť, len som zodpovedne prikyvoval a prešľapoval z nohy na nohu. Hneď ako skončila som sa poďakoval a bežal ďaleko preč.

(Podarilo sa mi nastaviť anonymné pridávanie komentárov bez nutnej registrácie. Tak dúfam, že to pomôže.)

pondelok, marca 05, 2007

Ázia vie variť!

Začal by som ospravedlnením sa ázijskej kuchyni. Píšem skoro po týždni plnom dobrého jedla a rôznorodých zážitkov. Skúsim to nejako zhrnúť, tak prosím nemajte dojem, že tu len v kuse jeme a labzujeme, aj keď to od pravdy nie je až tak ďaleko. Občas sa venujem aj zápisom, vybavovaniu predmetov, programovaniu, spánku a podobným „nepodstatnostiam“.
Podarilo sa mi konečne stretnúť s Melody, mojou čínskou kamarátkou, ktorá strávila semester v Prahe na ČVUTe. Asi znalá jej pocitov z českej kuchyňa ma zobrala do kvázi-západnej reštaurácie priamo v areály. Skoro talianske cestoviny ma veľmi nenasýtili, no dostal som zopár dobrých tipov a rád do života naokolo. Ochotne sa ponúkla zobrať ma na druhý deň na výlet k Západnému jazeru. Keď mi ráno o pol deviatej zavolala, či sa môžeme stretnúť, bolo to od nej síce milé ale zjavne nemala tušenia, že takto skorá hodina nepatrí k mojím obľúbeným. Po necelých troch hodinách spánku, „exhumačnej“ sprche a káve som sa objavil na vrátnici snažiac sa nefalšovaným úsmevom zakryť moje kruhy pod očami. Myslím, že mi to skoro vyšlo. Výlet bol ale veľmi pekný, mali sme šťastie na počasie a videl som mnoho pekných častí jazera. Ako sa to už v rámci čínskej pohostinnosti nosí, k stretnutiu patrí jedlo... Na otázku, či mám rád kura som bez väčšieho premýšľania odpovedal áno. V tom je asi rozdiel kultúr. Neviem ako vy, ale ja mäso všetkých druhov vnímam ako ten chutne vyzerajúci kus hmoty zabalený vo fólii, ktorý kúpite v Tescu. Akosi sa stáva realitou, že rozmaznané mestské dieťa stráca to vlastné spojenie mäsa a zvierat. Skvelým liekom na tento problém, je sieť čínskych reštaurácia, ktorá sa špecializuje na varené kurčatá. Na stôl pred vás postavia varič a nádobu s vodou s nejakými koreninami. O chvíľku dorazí kurča, nasekané na kúsky a rôznorodá zelenina, ktorú si môžete postupne v tejto zmesi variť. Čo sa týka chuti, je to absolútne v poriadku, napríklad taký lotosový kmeň v kuracom vývare je skvelý, no trčiaca noha z vody ešte stále nie je to pravé orechové. A aby toho nebolo málo, keď sa rozletia dvere do kuchyne, máte šancu vidieť tím ľudí šklbať, sekať a naháňať sliepky po kuchyni. Na otázku čo je ten zápach som dostal veľmi samozrejmú odpoveď: Predsa kura ... Ale ako často ma Európan možnosť jesť naozaj čerstvé mäso ... Dozvedel som sa, že spomínaná noha je skvelá na pleť, ale dokonca ani táto informácia ma neprimäla ju zjesť. V každom prípade sa tento skutok dostal na môj zoznam vecí, ktoré musím urobiť pred odchodom. (Vzhľadom na viacero požiadaviek o cenách v Číne, budem ku komentárom hádzať sumy v Českých korunách) /Sliepka pre dvoch – 220 Kč/ Po návrate na internát som natrafil na dvoch Ázijcov pôsobiacich zmätene. Po krátkej konverzácii vysvitlo, že sú z Norimbergu, Poom (on) pôvodom z Thajska a Elin (ona) pôvodom zo Singapuru. Pár minút na to sa objavila ďalšia ázijská tvár, z ktorej sa vykľul Henry z Harwardu pôvodom z Orange County (California). Slovo dalo slovo a dohodli sme sa na večeri v neďalekej kórejskej reštaurácii, ktorú mi Melody stihla odporučiť. Po nie veľmi osviežujúcom krátkom zdriemnutí som sedel v kórejskej reštaurácii opäť raz dúfajúc a obávajúc sa, čo z toho bude. Našťastie ich život na západe prispôsobil ich chute tým našim a večera bola skvelé. Kórejskou špecialitou je barbeque, na stôl sa nosí surové mäso podľa výberu, ktoré si sami opekáte nad uhlím na vlastnom stole. Dopĺňa to zelenina, rôzne špeciality a ryžové víno podobné saké./330 Kč na osobu/ Najzábavnejším elementom večera sa stal Henry. Po pár pohárikoch kórejskej verzie saké, zistení, že najbližšia brána areálu je zatvorená a nikto z nás sa neprepchá cez mreže sme sa akosi uzniesli, že to prelezieme. Už dávno som nevidel toľko obáv a zároveň odhodlania v niekoho tvári. Ale nakoniec to s malou pomocou zvládol. Čo tí ľudia na tom Harwarde robia ... ? Aby ste si nemysleli, že nápad prepchať sa cez mreže je hlúpy a ťažkopádny, skúšali sme to na základe inšpirovaním sa čínskymi kolegami plynulo prechádzajúcimi bránou ako by tam ani nebola. Hlava ešte ako tak išla, no u mňa to stroskotalo na panve, u Henryho na ruksaku a u Elin to asi špecifikovať nemusím.
Na druhý deň sa naša partia rozrástla o Nemku Sybille z Wurzburgu (nie je ten svet malý :-) a Ralpha, Austrálčana pôvodom zo Singapuru. Ak si to niekto dával doteraz dokopy, áno, Sybilla a ja sme jediní bieli, no všetci cudzinci stratení vo veľkom meste. Bohužiaľ musím poznamenať, že Sybilla zodpovedne reprezentuje svoj národ a už pred jedlom nás opustila. Zabudol som spomenúť, že sme sa všetci dostali niekam do mesta pred centrálu Bank of China (Pán Harward si priniesol cestovné šeky a to je aj napriek nespočetnému množstvu pobočiek jediné miesto, kde túto operáciu zvládnu) Už všetci dostatočne ponaučení o trvaní podobných úkonov sme usúdili, že keď sa mu to podarí, tak nám zavolá a stretneme sa. Vyplatilo sa. Zabralo mu to len necelú poldruha hodinu. V snahe opäť sa stretnúť, každý s mapou v ruke namáhal ten svoj orientačný zmysel, aby zistil kde sa nachádzame. Predstavte si túto rôznofarebnú skupinu uprostred Ázie otáčajúcu mapy a skúmajúcu názvy ulíc. Túto zúfalú zmes telefonátov a neustále sa meniacich záverov o našej polohe zachránila Elin, keď dva metre od nás objavila mestský plán s veľkou červenou bodkou: Ste tu. Únavná prechádzka mestom nás zaviedla do čínskej reštaurácie. Všetko by bolo skoro bez problémov, príjemná, pekná reštaurácia s rybníkom sľubovala chutné posedenie. Hm. Mali len jedno jediné menu. (???) Zdĺhavý výber tým pádom doprevádzala otrávená čašníčka znudeným postávaním. Po treťom Ralphovom pokuse jej vysvetliť, že potrebujeme čas a kľud sme konečne pochopili nutnosť tento vzácny dokument chrániť. Ak som to náhodou ešte nespomínal, neexistuje tu sprepitné, takže všetka motivačná technika vyvinutá na západe, ktorá ma zlepšiť servis tu úplne zlyháva... Jedlo bolo našťastie opäť veľmi dobré. /120 Kč na osobu/ Spätne si vravím, že je asi lepšie nechávať objednávať ľudí, ktorí vyrastali v podobnej „jedlovej“ kultúre a vyznajú sa vo veci než pravých domácich. Ich tendencie konzumovať niektoré súčasti živočíšnej ríše už poznáte. Aby ste tomu správne rozumeli, pri výbere pokrmov som vždy pasívny element. Jednak nemám šajn, čo tá hŕba čiar a tvarom znamená a vlastne ani obrázky a anglický preklad o chuti nenapovedia o nič viac. Po 10 minútovej ceste taxíkom (55 Kč) sme bezpečne, tento krát prešli severnou bránou a ja som sa mohol vrátiť k programovaniu :-(
Keďže mám zajtra školu a nechcem aby ste toho museli čítať tak veľa naraz, asi to na dnes preruším. Ešte tu mám oficiálne uvítanie na škole (postarší, predstavte si zraz KSČS, víkend rozrastania sa medzinárodnej partie a najnetypickejší záver snahy nájsť v Číne kostol. Majte sa krásne, držte mi palce v škole a kľudne napíšte nejaký ten komentár, zatiaľ ste neboli veľmi plodní ... :-) (Pod textom stačí kliknúť :-) Zároveň ďakujem za všetky povzbudivé emaily. Budem sa snažiť.

utorok, februára 27, 2007

Čína Rocks!

Pravdupovediac neviem, kde dnes začať. Je skoro polnoc a popri pozeraní Oskarov sa chcem podeliť o môj prvý večer v čínskej spoločnosti. Joe sa ponúkol, že mi pomôže kúpiť SIM kartu a zariadiť iné veci. Po zdvorilostnej konverzácii a podelení sa o moje prvé zážitky v Číne, som Joeovi položil zákernú otázku, akú známku potrebujem na list do Európy. Skonzultovali sme personál, no oni štandardne nevedeli. Vedel som kde je najbližšia pošta, tak s listami vo vrecku som navrhol využiť priamo ich vedomosti. Pošty asi fungujú všade rovnako a po zalepení obálok štetcom umiestneným v nádobe priamo nad schránkou sa listy vydali na ich dlhú cestu. Pobavila ma Joeova prekvapená tvár, keď som olízal známku a prilepil ju na obálku. Nevedel, že sa to dá. Ďalšou úlohou na zozname bola karta. Rozhodol som sa pre China Mobile, vraj majú najlepšie pokrytie aj keď trochu vyššie ceny, SMS za 30 halierov a minúta za 1,2 Kč neznela až tak tragicky. Prirodzene to nebolo ako vo Vodafone. Veľký brat nepovoľuje supermarketový prístup, všetko je potrebné evidovať. Nemôžem nesúhlasiť s týmto postojom, má to niečo do seba a myslím, že niekde v Singapure to výrazne zabránilo teroristom komunikovať a odstreľovať bomby pomocou mobilu :-) Pochopiteľne som podpísal zo 5 papierov, ofotili si môj pas a dali mi obálku plnú papierov a prospektov. Ešte sme spravili menšie nákupy na trhu s elektronikou a hladní išli do reštaurácie hotela XIN KAI YUAN (prosím nemyslite si, že si to pamätám, z rohu na mňa zíza rybia hlava trčiaca z tašky s menom reštaurácie). Cestou mi Joe stihol vysvetliť, že je to veľmi známe miesto s vynikajúcou kuchyňou. Po mojich minulých skúsenostiach s čínskou stravou som sa pozitívne naladil a dúfal, že to doteraz bola iba otázka miesta. Zaujímalo by ma, kde má optimizmus jedného človeka hranice... Mimochodom, cestou znamená jazda taxíkom nevediac kam ideme a Joe zúfalo snažiaci sa rozpamätať na meno reštaurácie či ulice a sem tam v poslednej chvíli kričiac taxikárovi aby odbočil. Ešte som vám nehovoril o čínskom štýle jazdy ale to si necháme na inokedy. Len drobnosť, pre tých ktorí máte motýle v žalúdku s Filipom, vyberte si inú destináciu ako Čína. Ako doteraz vždy, dostali sme sa kam sme chceli. Reštaurácia bola plná a hlučná ale príjemná. Čínske rodiny pojedali všetky možné poklady ich kuchyne. (Pre milovníkov zvierat, v tejto oblasti je konzumácia psov a mačiek považovaná za nechutný zvyk, tak žiadne strachy.) Zveril som sa do „kvalifikovaných“ rúk a nechal ho objednať jedlo. Predpokladal som, že to bude bezpečnejšie a s pomaly blednúcimi spomienkami na našu menzu som dostal viac guráže objavovať. Po krátkej chvíli prišlo na rad studené jedlo. Nepatrí sa tu sedieť pri prázdnom stole a čakať celých 15 minút na teplý chod by bola príliš dlhá doba. Na prvý pohľad nebolo možné identifikovať, čo to je. Odvážne som uchopil paličky a z misky po pár sekundách zápasu zdvihol slizký a klzký krajec niečoho neurčitého. Pre istotu som sa opýtal, čo to tak asi je a dozvedel som sa, že je to hovädzie. Neviem, čo tu majú proti mäsu samotnému, zjavne kosti, koža, šľachy a masť sú obľúbenejšie. Tipujem, že to bol studený hovädzí tuk. S malou dušou som si túto delikatesu vopchal do úst. Napadlo by vás, že studený hovädzí tuk bude mať príchuť pelendreku? Ja som to teda nečakal. V snahe zmenšiť to na prehĺtnuteľnú veľkosť, pod Joeovym skúmavým pohľadom, som žuval a žuval, usmieval sa a na znak neodolateľnej chuti pokyvkával hlavou. Nakoniec sa tá vec prebojovala do môjho žalúdka. Zatiaľ mi to nepripadalo nejako vyslovene zlé. Ochutnal som druhú lahôdku. Išlo o nejakú zeleninu plnenú ryžou v sladkej omáčke. To sa mi pozdávalo omnoho viac. So zmiešanými pocitmi som postupne striedal jedno za druhým, na jednej strane modliac sa za príchod „normálneho jedla“ a na druhej strane s rastúcim strachom, či sa to ešte nezhorší, všetko dopĺňajúc veľkými dúškami pomarančového džúsu. Ku koncu už studený kravský tuk privolával veľmi živé obrazy a mal som ten neodvrátiteľný pocit, že ak zjem ešte jeden kúsok, tak môj žalúdok ho odmietne. Moje prosby sa čiastočne naplnili. Sympatická čínska čašníčka priniesla teplú zeleninu. Nedokážem bohužiaľ špecifikovať o aké druhy išlo, jediné čo sa dá k tomu povedať je, že všade je olej, niečo je nasolené príliš a do niečoho soľ nedávajú vôbec. Čínske huby sa nijako nepodobajú na tie na kúsky nakrájané čierne, ktoré dostanete v Európe. Sú veľké a slizké. Aj keď asi nie som schopný to oceniť, pretože huby vo všeobecnosti nie sú moje ... A tak v snahe nesklamať Joeove ódy o tom, aká je čínska kuchyňa fantastická a ako veľmi mu v Japonsku chýba som pokračoval v kolobehu. Zavítala medzi nás ryba. Keď vravím ryba tak myslím ryba. Hlava, chvost, plutvy. Stretnúť tento pokrm v noci v kuchyni, tak pravdepodobne už nezaspím. Chuť ma ale prekvapila. Srdce mi podskočilo a konečne na stole plnom jedla bolo niečo, čo vyzeralo nádejne. No bolo mi jasné, že si nemôžem dovoliť jesť len tú rybu. Tak som si našiel stratégiu. Od najhoršieho po rybu. Tá to vždy neutralizovala. Ale všetko sa po čase opotrebuje. Spomienky na McDonalda boli stále príťažlivejšie a príťažlivejšie. Keď som si myslel, že sa to už nemôže zhoršiť, spomínaná Číňanka sa objavila s polievkou. Kurací vývar v ktorom plávala pekne na kúsky nasekaná koža, biele guľky a niečo ako okrúhle ravioly plnené mäsom. Opäť ma premohla zvedavosť a opýtal som sa čo je tá biela vec. Nemal som. Múka s rybou. Predstavte si slizkú halušku páchnucu rybou v kuracom vývare. Zdolal som polievku a vrátil sa k môjmu kolobehu. Ako tak hody pokračovali, začínal som si predstavovať bombový útok na reštauráciu, letecký nálet a Santa Clausa padajúceho komínom. Hocičo, čo by nečakane ukončilo večeru. Jediná udalosť bol príchod kačky. Už predtým som si nevedel vysvetliť, čo urobíme s tým všetkým jedlom ale ešte toto! Kačka bola plnená. Zmes popola, orieškov a spečeného hrášku by to vystihla asi najpresnejšie. Pri prežúvaní toho úbohého kusu hydiny by som bol za cheesburger vraždil. Predstava nezdravého mletého kusu karcinogénnej zmesi sóje a hovädzieho sa postupne menila na neodolateľnú túžbu a odnášala ma ďaleko odtiaľ. Do reality ma vracali len Joeove entuziastické pobádania, aby som si ešte nabral. On si to užíval maximálne. Nevedel, čo jesť skôr a dopĺňal to neustálymi komentármi o fantastickosti týchto pokrmov. Dával to patrične najavo, keď z tej istej misky striedavo jedol polievku, rybu a kačku. Táto agónia trvala ešte asi polhodinu. Uzniesli sme sa, že by bola veľká škoda nechať zvyšok jedla napospas a tak nám ho ochotne zabalili. Samozrejme som dostal jedlo ja, moje námietky, že si ho nemám kde zohriať veľmi nezabrali. A tak na mňa ešte stále z rohu zíza rybia hlava. Počkám ešte deň, dovtedy už určite bude pokazená a bez výčitkou svedomia si nájde svoju cestu späť do prírody - v koši.
Nie príliš sýty no náramne potešený odchodom som na ulici dostal od Joea vysvetlenie, že sa k nám pripoja jeho bratia (tak tu nazývajú bratrancov). Strávili sme asi hodinu prechádzkou po brehu jazera. Asi už nie je nijako zaujímavé vravieť, že sme sa do baru postupne vrátili skoro na to isté miesto kde sme začali. Nájsť bar si vyžiadalo asi 5 telefonátov a opýtanie sa niekoľkých ľudí. Bar ma úplne prekvapil. Mal som nejasnú predstavu z názvu Žltá kráska (celkom vhodný názov pre podnik iného typu ako miesto, kde hrá jazzová kapela). Vyzeralo to úplne západne. Jediná vec, ktorá pripomínala, že sme stále v Číne, bolo osadenstvo a červené ozdoby nad barovým pultom. Bratia prišli s priateľkami, no nikto nehovoril po anglicky, takže komunikácia závisela na prekladaní a držala sa obligatórnych otázok odkiaľ som, ako dlho tu budem a ako sa mi zatiaľ páči pobyt. Nastúpila kapela zložená z Austrálčanov a jedného Američana. Najprv len inštrumentalisti a neskôr sa pridala sympatická speváčka. S maximálnou snahou upútať komorné publikum vkladaním názvov čínskych miest do jazzových evergreenov veľmi neuspeli. Ľudia síce zatlieskali no od varu to malo ďaleko. V kľude som si užíval svoje prvé čínske pivo a sledoval kapelu, zatiaľ čo bratia sa rozprávali. Po odchode mladšej dvojice, keď konverzácia trochu ustála, priateľka staršieho brata pôsobila už náramne otrávene. Decentne si usrkávala zo svojho drinku a klopkala nechtami o stôl. Keď skontrolovala svoj telefón v priebehu minúty tretí krát, Mirror (starší brat) prerušil rozprávanie s Joeom a prehodil s ňou zopár slov. Vyplynulo z toho, že sa im tu až tak nepáči a opýtali sa či by niekomu vadilo ak by sme zmenili bar. Ja som samozrejme súhlasil, kapela práve skončila prvé kolo, tak prečo nie. Po krátkej jazde taxíkom sme vystúpili pred blikajúcim klubom MAX. Ide o miestny klub typu Duplex, či Exit. Na prvý pohľad pôsobil vchod pomerne štandardne, až na všadeprítomné blikajúce svetlá. Veľkosťou by však prekvapil asi každého Európana. Dve sekcie, normálna a VIP. V normálnej malý parket (ako som neskôr zistil odpružený) obklopený kopou stolov a na vyvýšenom balkóne boxmi. Keďže sme sa zdržali v šatni, museli sme zvyšok chvíľu hľadať. Boli práve v jednom z boxov. Moje usadenie bolo krajne dramatické. Celý klub bol čierny, zem, stoly, steny ... V strede nízkeho stola boli svietiace kresby a v domnení, že ohraničujú celý stôl som sa s rukami vo vreckách bundy vybral napred - krížom cez roh stola. Každý si asi dokážete živo predstaviť, čo nasledovalo. Po tejto komickej imitácii vreca zemiakov som samozrejme dostal záchvat smiechu, moji spoločníci, dvíhajúc ma zo stola sa ma so strachom v očiach pýtali, či som v poriadku, no so slzami v očiach som sa dokázal len smiať. Keď sme už všetci bezpečne sedeli, objavil sa čašník. Priniesol misu čerstvého ovocia, Chivas Regal, kartón ľadových čajov, poháre a kocky. Namixoval veľmi jemný drink a do malých pohárov všetkým nalial. Zaznelo „gambei“ (na zdravie) a celé osadenstvo do seba hodilo ľadový čaj s príchuťou whisky. Keď som videl ich tváre s výrazom úspechu, príjemne ma to pobavilo. Po niekoľkých podobných kolách a zvítaní sa s prichádzajúcimi známymi sa začala hra. V krátkosti. V pohári sú 2 kocky a kto hodí najnižšie číslo musí vypiť jeden pohár. Rovnaké čísla majú najväčšiu hodnotu. Málokedy mávam šťastie v hre a šťastena rýchlo pochopila, že prehrať v tejto hre nie je až také negatívum, tak som samozrejme hádzal veľmi často vysoké čísla a páry... Keď ich to na chvíľu prešlo, mal som čas pozorovať miestnych. Nedovidel som na parket ale kopa mladých tancovala priamo v uličke. Chlapci, ak sa niekedy pri tanci cítite ako drevený vešiak skrížený so slonom v porceláne, odporúčal by som vám vidieť Číňanov. Vždy som si myslel, že jediný človek, ktorý dokáže 90 minút s pocitom vlastnej dokonalosti tancovať sám pred zrkadlom je Ivo P. (sorry, asi ho všetci nepoznáte a sorry Ivo ak to niekedy budeš čítať) a pranie a vešanie prádla je formou recesie a zašlou spomienkou na generáciu našich rodičov, tak som sa evidentne mýlil. Bol som v neustálom pokušení vytiahnuť kameru a natočiť si niektoré neopísateľné kreácie. Čo by u nás bolo stelesnením trápnosti tu zjavne nikomu neprekážalo, hlavne že sa bavia. Dievčatá na tom boli chvalabohu omnoho lepšie. Po pár osmeľujúcich kolách kociek a zistení, že Fion (predtým znudená priateľka) vie celkom dobre anglicky som zavítal na odpružený parket. S vedomím neznalosti miestnych pomerov a reakciách aj „našich“ na niektoré tanečné postupy bývalej VIII.B som sa veľmi obozretne pokúsil priniesť trochu európskeho štýlu. Dopadlo to relatívne úspešne, horda natriasajúcej sa čínskej mládeže do rytmu neidentifikovateľného štýlu, ktorý sa vôbec nemenil nám vytvorila vcelku pekné miesto na parkete. Po návrate do boxu som sa rozhodol navštíviť toaletu. Zvyčajne jednoduchý úkon. Už vo dverách inak plnej miestnosti ma vítal usmievavý zamestnanec a ukázal mi kde je pisoár. Asi po 5 sekundách som pocítil niečie ruky ako mi masírujú chrbát. V absolútnom šoku, že kto a prečo ma vyrušuje v pre nás tak intímnej chvíli som sa otočil a zistil, že je to ten usmievavý čínsky zamestnanec. Použil som všetky komunikačné schopnosti, aby som sa ho zbavil. Síce sa mi to nakoniec podarilo ale trvale v šoku som sa rozhodol opustiť bojisko bez vlastného boja. Pri umývadle ma už opäť čakal, nalial mi tekuté mydlo do rúk a iný mi podal uterák. Za túto nezdarnú návštevu som zaplatil asi 30 Kč a vrátil sa ku stolu. Stále rozhorčenému mi bolo podané vysvetlenie, že to je „normálny servis“ a keďže som jediný biely človek v podniku tak predstavujem veľmi sľubný zdroj peňazí. Skvele... Zhruba po 20 minútach sa už volanie prírody zmenilo na rev a mne neostávalo nič iné ako skúsiť šťastie znova. Radšej som našiel iný záchod. Tento krát poučený som len tak čakal pri pisoári na príchod ďalšieho ochotného maséra a dôrazne som mu vysvetlil, že to zvládnem sám. Po chvíľke ustúpil a konečne mi bol dopriaty moment súkromia. Umytie rúk ma tak či tak stálo spomínaných 30 Kč ale v porovnaní s predchádzajúcou skúsenosťou som ich s radosťou zaplatil a zaprisahal sa tento večer najbližšie využiť až služby mojej vlastnej kúpeľne ... Keď sme okolo pol tretej dojedli celú ovocnú misu, rozlúčili sme sa s prísľubom repete v budúcnosti.

sobota, februára 24, 2007

Bez peňez do hospody nelez!

Mám za sebou skoro dva dni nulovej aktivity. Neúspešne bojujem s časovým posunom. Tak napríklad, včera som vstal v bohumilú hodinu – 15.30. Viem, že to neznie veľmi zdravo ale na európske pomery to nie je až také hrozné (+7) Von ma dostala zúfalá potreba zmeniť peniaze. Nieže by som mal niečo proti čínskym vifónom, ale sú ešte horšie ako tie čo importujú k nám. Tu je to trochu so zmenou peňazí komplikované. Teraz už viem, že jediná inštitúcia, ktorá tento zložitý úkon zvládne je Bank of China.

Tak, bolo asi pol piatej keď som natrafil na českých spolubratov. Po krátkej konverzácii o pokračujúcom vývine ich sťahovania sa na privát, kontrole mailov a podobných nevyhnutnostiach bolo niečo po piatej. Prešiel som sa po okolí a našiel asi 8 zatvorených pobočiek bánk. Je to v celku pozoruhodné, že majú hŕbu rôznych bánk. Pripomína mi to predrevolučnú situáciu (poznám to samozrejme len z mojej knižky o bankovníctve), keď štát prefinancovával „národné potreby“ pod niekoľkými názvami. Tak napríklad: Industrial and Commercial Bank of China, Construction Bank, Agricultural Bank of China, Merchants Bank of China atd. Chcel by som vedieť v čom spočíva ich špecializácia ... Idey normálneho jedla som sa pomaly vzdal a tak som si povedal, že sa pokúsim aspoň dovolať Joeovi, pretože sme sa mali stretnúť na kultúrnu debatu... China Telecom je síce veľmi veľkorysí s rozmiestením ich automatov ale bohužiaľ nerátajú s jedincami, ktorí nevlastnia ich telefónu kartu. Tak chodím a hľadám, chodím a hľadám. Bingo. Našiel som jeden malý obchodík, kde mali vystavený telefón. Radšej som hneď vytiahol peniaze a telefónne číslo a s nemým úsmevom naznačoval slečne o čo mi ide. Pochopila. Na druhej strane linky mi vysvetli, že dané číslo neexistuje. Nechcem krivo obviňovať Joa, že mi ho zle napísal ale ... Nedovolal som sa. Tak som sa stavil na nákup ďalších pár instantných pochúťok a zakotvil na internete. S odhodlaním ísť spať skoro som sa vrátil na izbu okolo 10. Snaha sa cení ale výsledky hodnotia. Išiel som spať o štvrť na päť s optimisticky nastaveným budíkom na 8.00. Vstal som už o 11. Po výdatných banánovo-perníkových raňajkách výprava za juanmi pokračovala. Až moji český spolubratia, na ktorých som opäť natrafil, mi pripomenuli, že je sobota. Nebol som si istý, či v tomto prípade víťazí komunizmus alebo kapitalizmus ale jesť sa musí, tak som tomu dal šancu. Zvíťazil trh. Banky sú otvorené aj v sobotu. V poľnobanke som vystál nedlhú radu a s úsmevom vytiahol na pokladníka doláre. Ten len kýval a vravel „ďžonkua jinchan“ Zakýval som nechápavo hlavou. On na to vytrvale „ďžonkua jinchan“ Ukázal som viac zubov a naďalej nechápavo kýval hlavou. V tom ho osvietilo, vybral malý kus papiera a po chvíľke úpenlivého premýšľania a troch škrtancoch, mi ukázal „China of Bank“ Z môjho výrazu pochopil, že nemám predstavu kde majú najbližšiu pobočku a ukázal mi smer cesty. Radostne som poďakoval a dal sa na cestu. Mojou chybou som vliezol do Industrial Bank of China (nápis bol cez roh budovy a ja som si všimol len Bank of China :-) Na moje prekvapenie, mi hneď peknou angličtinou pokladníčka vysvetlila, že som na zlom mieste. V Bank of China to už prebiehalo skoro bezbolestne. Musela síce vypísať 3 papiere, ofotiť môj pas a zapisovať niečo do dvoch rôznych počítačov ale výsledok bol veľmi uspokojivý. Peniaze a dokonca aj obálka na ich uloženie. Ako som tak čakal kým to všetko pripravovala, všimol som si umelohmotnú ceduľku s jej menom, fotkou a číslom na ktorej boli tri tlačítka na zaznamenanie vašej spokojnosti so službami daného zamestnanca. Keby tam bola jednotka s hviezdičkou, bola by ju dostala, musela sa bohužiaľ uspokojiť s najlepším hodnotením ktoré tam bolo: „Uspokojivé“. Viete si predstaviť keby sme takýto zázrak techniky mali aj my napríklad na daňovom úrade ... ? Úsmevom sa poďakovala a ja som konečne mohol ísť na plnohodnotný obed do McDonaldu.

piatok, februára 23, 2007

Hangzhou


Tak mám za sebou prvý deň v Hangzhou. Ako som spomínal ten obed, tak to bol teda zážitok. Objednal som si nejaké kura v kotlíku. Hm. Dostal som kura rozporcované na kúsky uvarené vo vode s kapustou. Myslím, že nie je potrebné nikomu vysvetľovať ako to chutilo ... Bol som na tom ešte stále lepšie ako môj „spoluobeník“ Tomáš, pretože on mal mini kúsky kuraťa doslova posekaného opražené v nejakej neznámej omáčke. Kdežto mne sa podarilo objaviť asi štyri jedlé kúsky mäsa, on tam mal len šľachy, kosti a kožu. Asi už do menzy viac nezavítam, maximálne tak na zeleninu. Predpokladám, že na tej nie je čo pokaziť, ale Číňania dokážu neustále prekvapiť. Po „fantastickom“ obede som sa vybral do mesta. V autobuse som ani nemusel platiť, síce stále neviem prečo, ale nesťažoval som sa. Autobus bol podobný našim, veľa ľudí a hrkajúci. Mojím cieľom bolo známe Západné jazero okolo ktorého sa točí vlastne celé centrum. Vďaka prázdninám tam bolo ohromné množstvo ľudí, rodiny sa prechádzali, fotili, posedávali a samozrejme jedli. Číňania jedia stále a všade. Bol som tam jediný biely človek, občas si na mňa deti ukazovali a tie odvážnejšie sem-tam bojazlivo vykríkli „Hallo“. Bolo to milé. Našiel som aj miestnu „Fifth Evenue“ Mnoho známych dizajnérov, Pizza Hut, StarBucks a podobne. Keď ma ten dav dostatočne unavil, začal som hľadať podľa rady mojich českých bratov Carrefour. Ten som našiel bez problémov. Pôvodne som chcel kúpiť len pár drobností ako šľapky, gél na vlasy a mop. (Stále keď sa osprchujem tak mám zaplavenú celú kúpelku, a pri predstave vysvetľovania personálu, že od nich chcem handru som si povedal, že to radšej všetko kúpim ...) Najprv mi nestačil malý košík, tak som si ho vymenil za väčší. Potom sa zaplnila polovica a nakoniec som ho naplnil celý :-). Radšej ani nebudem menovať všetky poklady, ktoré som nakúpil. Podstatné je že som vyšiel z obchodu s plnými rukami tašiek, lavórom, mopom a kamerou na krku. Som rád, že som tak ďaleko od domova a nikto známy ma nemohol vidieť. Usúdil som, že najlepšie bude ísť taxíkom. V celku jednoduchá predstava, povedal by si človek. Úspešne som si našiel miestečko na odchytenie taxíku. Prišiel. Utrúsil som ‚ Hao‘ (niečo ako Hallo), ukázal všetky veci a duchaprítomný taxikár mi otvoril kufor. Všetko som to tam zodpovedne naložil, sadol si k nemu, vytiahol mapu a ukázal miesto kam chcem ísť. Hm. Chlapík sa zadíval, otočil dvakrát mapu, pozrel na mňa a beznádejne kýval plecami, že nevie kde to je. V celku ma to prekvapilo, no vzhľadom na to, že ešte stále neviem vysloviť meno mojej školy v čínštine som sa mu len poďakoval a s jeho pomocou vyložil všetky veci opäť na chodník. Trochu sklamaný a mierne rozhorčený som zastavil po chvíľke ďalší taxík, mysliac si, že neschopnosť toho taxikára čítať mapu bol len ojedinelý jav. Príbeh sa opakuje, naložím veci, pozdravím, ukážem mapu a dostanem podobnú reakciu. To už som začínal byť rozhorčený trochu viac. Po piatich minútach bezúspešného vysvetľovania a ukazovania som opäť, tento krát bez pomoci vyložil veci a už dosť zmätený začal stopovať ďalšieho taxikára. Zastavil mi mladý chalan. S malou nádejou som vyskúšal, či úplnou náhodu nehovoril anglicky – nehovoril. Keď som mu ukázal mapu, opäť som uvidel známy zmätený výraz. Zachránila ma jeho ochota keď po 10 minútach skúmania mapy zavolal nejakej známej, ktorá hovorila po anglicky a jej som už pomerne ľahko vysvetlil kam chcem ísť. Pohli sme sa. Už som sa ani nepokúšal mu povedať aby ma odniesol ku inému východu areálu. Tým pádom bolo nevyhnutné prejsť cez celý areál. Spôsobil som zopár pobavených výrazov a súcitných úsmevov a stále dúfajúc, že nestretnem nikoho známeho som nakoniec pred internátom natrafil na Nickovho austrálskeho kamaráta. Buď to bolo jeho dobrým vychovaním alebo známou austrálskou pohodovosťou, no nijako nepoukázal na komickosť môjho vzhľadu. Síce som mu nemal ako podať ruku na zoznámenie ale pôsobil chápavo. Na izbu to zázrakom išlo bez problémov. Prosím zapamätajte si: napísať si miesto vášho pobytu a cieľu cesty v čínštine, zjavne sa v Číne schopnosť taxikárov čítať mapu nenosí.

Prvé ráno v Hangzhou

Ranné vstávanie bolo vždy moje ... ale dnešné ráno som bol prebratý za necelých 30 sekúnd počas ktorých ma navštívila tá istá chyžná ktorá mi včera ukazovala izbu. Včera po príchode na izbu mi ukázala všetok inventár a jeho časť zhromaždila na posteli. Bola tam tácka, pohár, popolník, uteráky a dva vešiaky. Samozrejme to všetko doplnila hŕbou viet ktorým som prirodzene nerozumel tak som sa len usmieval. Nepochopil som dôvod prečo to dala na posteľ a pravdupovediac ma to ani nijak špeciálne nezaujímalo. Keď odišla, veci som dal na miesto a na tie dva úbohé vešiaky zavesil nejaké oblečenie. No ako som už spomínal dnes ma opäť obšťastnila svojou prítomnosťou. Vtrhla sem o 7.30 za 30 sekúnd stihla pozbierať všetky tie spomínané predmety. Ja som sa len bezprizorne prizeral. Najprv som nechápal vôbec kde som. Keď som si konečne uvedomil prečo nie som na Podolí nedokázal som si vysvetliť prečo mi tá dáma zhadzuje veci z vešiaka v skrini a náhodne zbiera predmety po mojej izbe. Na to buchli dvere a ona bola preč... Na recepcii mi potom horko-ťažko vysvetlili že tie veci sú len pre hotelových hostí.

Už keď som bol hore tak chuť na kávu ma vyhnala von z internátu. Dnes je ešte stále nejaký sviatok, takže supermarket naproti je zavretý. Tam som chvalabohu natrafil na istého Nicka z Austrálie, ktorý tiež prišiel včera večer a von ho vyhnali podobné potreby ako mňa. Nakoniec sme sa spolu dopátrali k jedinému otvorenému obchodu a to s ovocím. Kúpil som si vodu, kolu a banány. Hm. Na to sme dostali horúci tip od jedného Američana, že „tým“ smerom je supermarket. Po 20 minútach márnej chôdze sme sa akosi dohodli, že to na také skoro ráno stačí a radšej sme išli spať. Medzičasom otvorili iný obchod tak som si mohol kúpiť základné vybavenie: pohár, Nescu, práškovú smotanu, cukor a celkom dobré keksy. Teraz pijem tu spomínanú kávu a pokúšam sa podeliť o moje prvé ráno v Hanzgzhou. Mám sa za pár hodín stretnúť s 2 Čechmi a ideme na trestnú výpravu za čínskou stravou.

PS: Mimochdm, to sú fotky mojej izby.

štvrtok, februára 22, 2007

Príchod

Je 9.20 miestneho času, pravý miestny vifón zalievaný v polystyrénovej miske mi rosí okuliare a ja zúrivo zápasím s nepraktickými lacnými paličkami. Mám za sebou prvý deň v Číne, po skoro 36 hodinách cestovania som šťastne dorazil na International College v Hangzhou.
Začalo to všetko nočnou výpravou do Viedne po hektickom balení (ktoré by trvalo až doteraz nebyť Miša a Svetlany – ďakujem veľmi pekne). Cesta až do Šanghaja bola pomerne pohodlná a bezproblémová. Helsinki vyzerajú ako sympatické miesto, sú tam stromy, sneh a mínus 15 °C :-) Mimochodom, všetci, ktorí ste pochybovali o Finnair ste pochybovali zbytočne. Majú príjemný blonďavý personál, celkom schopné jedlo a veľa miesta na nohy.
Po príchode na medzinárodné letisko Pudong, prežití prvotného šoku, že všetci rozprávajú jazykom, ktorému vôbec nerozumiem a rýchlej výmene peňazí v automate som sa vybral na jediný komerčne používaný Maglev (pre neznalých: maglev je vlak ktorý sa vznáša na magnetickom vankúši, ide veľmi rýchlo a „bohužiaľ" nerobí tdm tdm) . Bol to príjemný zážitok cestovať rýchlosťou 430 km/h ale krátky. Vďaka tejto rýchlosti prekonal vzdialenosť 30 km za zhruba 8 minút. Maglev ma vyhodil na nejakej stanici šanghajského metra a tam som zázrakom natrafil na jedného mladíka, ktorého som si všimol už vo vlaku a tak som sa prihovoril. Slovo dalo slovo a zistil som, že je na ceste z Tokia domov do Hangzhou. Samozrejme, ako zatiaľ pre mňa typický Ázijec, mi ochotne navrhol aby sme išli spolu, ale že si ešte potrebuje zariadiť nejaké veci. Tak som si povedal, že nemám čo stratiť a šiel som. Hm. Malo to aj svoju tienistú stránku, ten človek, mimochodom volám ho Joe pretože som nedokázal zopakovať jeho čínske meno, je čo sa týka roztržitosti a zábudlivosti kombináciou mňa a Filipa takže .... Počas dňa stihol zabudnúť notes na pulte, drobné na automate, vystúpiť na správnej zastávke, temer zašantročiť lístok a kúpiť lístok na vlak o 5 hodín namiesto o 2. No všetko sa to vylepšilo keď nás jeho otec vyzdvihol na stanici v Hangzhou a odviezol ma pohodlne až pred dvere internátu. Chvalabohu Joe zatelefonoval ešte predtým na internát a po príchode vybavil všetko papierovanie v čínštine, čo všetko zjednodušilo vzhľadom na fakt že tu nikto nerozpráva po anglicky.
Joe sa mal stretnúť so svojou kamarátkou priamo v srdci Pudongu (obchodná štvrť, plná mrakodrapov) čo znamenalo, že sme vystúpili rovno pri televíznej veži (Perla východu). Práve sa pokúšam opísať ten pocit keď sme vyliezli na svetlo ale pravdupovediac to ani neviem. Bola tam kopa mrakodrapov, ktoré doslova trčia zo zeme ako riedky chrup, obrovská rúžovo-sivá televízna veža a gigantický obchodný dom. To všetko prepletené trávou, kvetmi a zatiaľ holými čerešňami. Na jednej strane to vyzeralo štandardne, jediné čo upozorní na fakt že ste v Číne je šikmooká dievčina na reklame na Pepsi a zjavne nepochopenie o čom je sieť reštaurácii Hooters ... no na druhej strane to malo špecifickú atmosféru vďaka všadeprítomným lampiónom a oslavám nového roka. Ale to nebolo nič v porovnaní s novou vlakovou stanicou, ďalší z prejavov nekonečného megalomanstva a neprimeranej okázalosti. Sklo, mramor, leštený hliník, chróm, röntgenové kontroly, bilboardy, privátne čakárne pre prvú triedu a hory usmievavého personálu tvoria zábavný kontrast s bezzubými čínskymi babičkami s károvanými blšákovými igelitkami. Výhľad z ohromnej presklenej stanice na mrakodrapy, nadzemné diaľnice a budovy všetkých tvarov a rozmerov stále dookola núti človeka sa zamýšľať z čoho to všetko financujú a na čo je to vlastne všetko dobré keď obrovská časť národa nemá fakticky z čoho žiť a každoročne vykonajú len v Šanghaji 300 000 potratov kvôli obmedzeniam pôrodnosti. Napriek tomu to zjavne nikomu neprekáža, neukáznený čínsky dav si pokojne čaká, sŕka polievku a klepe popol na mramorovú podlahu. Keď príde vlak všetci sa zúrivo hlava-nehlava rozbehnú k nástupištiam. To mi pripomína ďalšiu zaujímavú vlastnosť Číňanov. Myslel som si, že to bude hromada servilných, organizovaných ovečiek ale zjavne som sa mýlil. Fínska letuška musela po nich doslova kričať aby sedeli kým lietadlo zastaví. V metre nečakajte, že vás niekto nechá najprv vystúpiť, všetci sa pchajú dnu a von a keď zazvoní signál tak je to len znamenie že dnu sa dostala iba polovica. Oni doslova skáču do metra a dvere rozťahujú vlastným telom. Na niektorých kľúčových staniciach je dokonca personál, ktorí im v tom musí brániť. No koniec koncov sú Číňania na prvý dojem svojský ale milý národ, čo dokazuje aj Joe.
Čo sa týka Hangzhou tak som toho zatiaľ veľa nevidel, len trochu z auta, tomu sa budem venovať keď to trochu viac preskúmam. Intrák je tiež ok, omnoho lepšie ako som čakal, bývam sám, mám na izbe klimatizáciu, sprchu, záchod a telku.
Tak moji drahí, vifón mám už studený a nejako som sa dnes rozpísal, nenechajte sa nikto pomýliť, že to bude tak aj naďalej :-) Majte sa zatiaľ všetci pekne.